 |
| Jedným z hostí zvolenského literárneho klubu, ktorý vedie Ondrej Kalamár, bol aj spisovateľ Daniel Hevier. |
Ľudia mávajú rôzne potreby a koníčky, ale
akosi prirodzene je v nás zakorenená potreba, aby sa tí s rovnakými koníčkami
stretávali. Nie je tomu ináč ani pri tých, ktorých potrebou, záľubou, či
koníčkom je písanie. A práve u tých, čo píšu poéziu, je táto potreba výrazne
podmienená počiatočnou trémou a ostychom ísť, takpovediac, s kožou na trh a
prezentovať svoje verše pred cudzími ľuďmi. Veď tvorba poézie je vlastne akýmsi
vyzliekaním duše - a prezentovať vlastnú nahú dušu je oveľa ťažšie, ako
prezentovať telesnú nahotu, tam sme pri necitlivom zásahu oveľa zraniteľnejší. Na
to by mali slúžiť literárne kluby – ako platforma pre mladých, začínajúcich
autorov, kde sa môžu prezentovať a kde im je poskytnutá citlivá, konštruktívna
kritika.
Činnosť súčasného zvolenského literárneho
klubu sa dá rozdeliť do dvoch etáp. Prvú - 1.9.1989-31.7.1990, začal Peter
Hotra – vtedy pracovník Okresného osvetového strediska vo Zvolene, po ňom
Katarína Hrčková, Dagmar Kubincová-Bellová, neskôr klub prešiel pod KaSS Zvolen
a pod Mesto Zvolen –referát kultúry. V tejto etape úzko spolupracoval s režisérom
a dramaturgom Andrejom Turčanom, ktorý sa zhostil úlohy moderátora, i prvotného
arbitra. O tomto období natočila režisérka Tina Diosi, sama bývalá členka,
dokumentárny film pre STV - Mesto lietajúcich slov .
V
roku 1992 bola z popudu Kataríny Hrčkovej v spolupráci s Národným osvetovým
centrom spustená celoslovenská literárna súťaž Literárny Zvolen 1992, kde bol členom
poroty za poéziu aj Jozef Urban. Táto literárna súťaž
funguje dodnes. Po svojom presídlení do Zvolena, v roku 2004 do diania v klube
výrazne zasiahol aj Jozef Urban, okolo ktorého vznikla akási akademická
platforma, čiže skupina asi ôsmych poetov zo Zvolenskej technickej univerzity.
Vedenie klubu postupne prevzali Ján Zaťko, Oľga Garajová a Ľubo Porubský. Postupne
a nenápadne však prestával plniť svoju funkciu, až v roku 2001 fungovať prestal
– hlavne kvôli nedostatočným a “neprívetivým” priestorom v rámci kultúrneho
oddelenia Mestského úradu Zvolen, do ktorých bol ku koncu umiestnený.
K znovuoživeniu zvolenského literárneho
klubu – tentoraz už pod názvom ZVOLIK, došlo vo februári 2007 na popud Ondreja
Kalamára (autora článku), ktorý sa zaviazal byť aj garantom a arbitrom, v
spolupráci s Podpolianskym osvetovým strediskom, v zastúpení Mgr. Heleny
Janákovej.mOdvtedy funguje dodnes.
Zvolenský literárny klub sa podieľal na
formovaní mnohých laureátov rôznych literárnych súťaží – napríklad Martina
Matúšková (Tina Diosi), Ivana Hlaváčová (Urbanová), Zuzana Golianová, Ivan
Šepetka, Vladimír Pavlík a mnohých iných. Zo súčasných známejších autorov
aktívne činných v klube môžem spomenúť napríklad Eriku Jarkovskú.
Pod jeho hlavičkou vzniklo množstvo
úspešných literárnych podujatí – dramatizovaných literárnych pásiem pre
verejnosť, v jeho prvej etape okrem spoločných vystúpení napríklad Pod pavúčou
sieťou – autorský večer Martiny Matúškovej, Ondreja Kalamára a ich hostí, autorské
večery Vladimíra Pavlíka, Slavomíra Kunza, Katarína Hrčkovej, po roku 2007 v
spolupráci s režisérom Dušanom Krnáčom v roku 2008 – Veža Baby-lona, v roku
2010 pásmo Entre la musique, s hlavnými protagonistami Marcelom Kmeťom a
Jakubom Námešným a literárne pásmo – Výkriky zo Zvoliku, s ktorým sa klub
predstavil v Letnej čitárni U červeného raka v Bratislave.
Zvolenský literárny klub sa od začiatku
formoval ako klub začínajúcich autorov a aj keď mnohí v ňom, takpovediac,
vyrástli, stále je jeho hlavným poslaním poskytovať priestor a poradenstvo
práve im. Aj keď členstvo v klube nie je nijako limitované, ani vyhradené a
občas bola veková hranica účastníkov stretnutí aj za hranicou dôchodkového
veku, hlavnou jeho úlohou i poslaním zostáva priestor pre prezentáciu a poradenstvo pre mladých,
začínajúcich autorov, ktorých aj aktívne vyhľadávame cez oblastnú súťaž pre
žiakov základných škôl Podpolianskeho osvetového strediska – Detský literárny
Zvolen.
A budúcnosť? Nuž, isté je len jedno –
budúcnosť bude. A kým sa nájdu mladí ľudia, ktorí budú mať chuť a odvahu literárne
sa prejaviť a dokonca sa aj prezentovať svojou tvorbou, bude to dostatočný dôvod na
existenciu literárnych klubov. Veď máločo chutí tak sladko a zároveň pikantne,
ako vlastné písmenká.
Ondrej Kalamár
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára