Ako Zuzana Kuglerová vrátila mágiu do našich dejín
Slovenská historická próza zažíva v 21. storočí tichú renesanciu. Na jej čele stojí autorka, ktorej meno dnes rezonuje nielen v regáloch komerčných bestsellerov, ale aj na stránkach školských čítaniek. Zuzana Kuglerová vytvorila na slovenskom literárnom trhu unikátny úkaz: most, ktorý spája precízny historický výskum s nespútanou fantáziou našich predkov. S takmer 50 vydanými titulmi a prekladmi do 16 svetových jazykov sa stala nekorunovanou kráľovnou domáceho povesťového a mytologického magického realizmu.
Novinárka s dušou poetky
Výnimočný rozprávačský štýl Zuzany Kuglerovej nevznikol zo dňa na deň. Formovali ho dve odlišné, no v jej tvorbe dokonale vyvážené kariérne etapy – žurnalistika a poézia. Ako vyštudovaná novinárka, ktorá prešla redakciami popredných slovenských periodík, získala remeselnú disciplínu, zmysel pre rýchly spád deja a rešpekt pred overovaním faktov. Jej knihy vďaka tomu netrpia encyklopedickou nudou; majú filmovú dynamiku a uveriteľné dialógy.
Na druhej strane, Kuglerová do literatúry vstupovala ako poetka. Práve z poézie pramení jej citlivosť pre atmosféru, zmyslové vnímanie krajiny a odvaha prekračovať hranice racionálneho sveta. Kým jej žurnalistické zázemie drží príbehy pevne na zemi z hľadiska faktov, básnická duša im dáva krídla mystiky.
Keď ožívajú starí bohovia
Pojem magický realizmus sa v našom kontexte zvyčajne nespája s juhoamerickým štýlom Gabriela Garcíu Márqueza, ale s pohanským vnímaním sveta. V Kuglerovej ponatí nadprirodzeno nie je rozprávkovým únikom do vymyslenej krajiny (ako v klasickej fantasy), ale reálnou vrstvou našej vlastnej histórie. Jej postavy žijú vo svete, kde sú kliatby, lesní duchovia, rituály a staroslovanské či keltské božstvá prirodzenou súčasťou každodenného prežitia.
Učebnicovým príkladom tohto prístupu je román Hawránok (2017). Dej situovaný do reálneho keltského osídlenia na Liptove otvára drsný konflikt medzi náboženskou dogmou druidov a ľudskou túžbou po slobode. Hlavná hrdinka Néde uteká priamo z obetného oltára, pričom jej útek pred fanatickým kňazom naprieč starovekou Európou spája surovú historickú realitu s magickým sprievodom prírodných bytostí.
Túto syntézu autorka doviedla do dokonalosti vo svojej monumentálnej trilógii o Légii X. equestris (Rimanka a kvádsky kráľ, Riman a kvádska princezná, Rímska otrokyňa) a v novinke Posledná dácka princezná (2026). Tu sa stret rímskeho pragmatizmu, dáckeho šamanizmu a raného kresťanstva odohráva na pozadí investigatívnej špionáže, kde mágia a viera fungujú ako hybná sila dejín.
Od národného romantizmu k pozemskej vášni: Figuli vs. Kuglerová
Pri hľadaní koreňov ženského písania o antike a staroveku sa prirodzene ponúka porovnanie s klasikou slovenskej literatúry – Margitou Figuli a jej monumentálnym Babylonom. Rozdiel medzi nimi je však priepastný a definuje posun vnímania literatúry naprieč desaťročiami.
Zatiaľ čo Figuli reprezentuje lyrický, vznešený a biblicky idealizovaný modernizmus 20. storočia, kde postavy (ako Magdaléna v Troch gaštanových koňoch) pasívne znášajú utrpenie v mene vyššieho mravného zákona, Kuglerová volí moderný, akčný a pozemský kód. Jej hrdinky sú divoké, berú osud do vlastných rúk a ich láska nie je nadpozemsky duchovná, ale vášnivá, živelná a vybojovaná v krutých podmienkach reality.
Svedomie národa alebo slobodný trh?
Získať dnes status nedotknuteľnej klasiky, aký má Margita Figuli (oficiálna Národná umelkyňa, ktorej kult vybudoval a garantoval štátny aparát), je v súčasných kultúrnych pomeroch nemožné. Informačná presýtenosť, fragmentácia čitateľov a dravé tempo trhu neumožňujú vznik jedného celonárodného literárneho monopolu.
Zuzana Kuglerová však dosiahla maximum toho, čo moderná doba spisovateľovi dovoľuje. Kým žánroví kolegovia ako Juraj Červenák kraľujú mužskej historickej detektívke a Jana Pronská stredovekej romanci, Kuglerová si drží suverenitu v povesťovej mape. Jej Veľká kniha staroslovanských povestí (2019) či najnovšie Staroslovanské mýty a legendy II (2026) vyplnili prázdne miesto na trhu a ponúkli alternatívu k zahraničným fantasy svetom
Živý hlas v školských laviciach
O tom, že jej tvorba prekročila hranice komerčnej beletrie, svedčí jej masívny úspech v akademickom prostredí a školstve. Pedagógovia a literárni vedci oceňujú, že Kuglerová dokázala staré mýty transformovať do sviežeho jazyka, ktorému rozumie aj moderná digitálna generácia. Ministerstvo školstva preto zaradilo jej texty do školských osnov a čítaniek.
Reakcie detí na jej pravidelných besedách v regiónoch od Žiliny až po Nové Zámky dokazujú, že jej prítomnosť v učebniciach nie je len nudnou povinnosťou. Prekvapené školácke otázky o tom, či spisovatelia z čítaniek „naozaj ešte žijú“, sa rýchlo menia na fascináciu vlastnou regionálnou históriou. Kuglerová učí modernú generáciu, že hrdinské eposy a magické príbehy sa neodohrávali len v Hollywoode, ale priamo na poliach, hradoch a riekach za ich domovom.
Zuzana Kuglerová tak zostáva ojedinelým úkazom súčasnej slovenskej literatúry. Cez jej príbehy minulosť prestáva byť chladným zoznamom historických dátumov a stáva sa živým, dýchajúcim a tajomným svetom, v ktorom mágia opäť dáva zmysel ľudskému osudu
Krv nie je voda
Zuzana Kuglerová nepíše o ideálnych podmienkach, pretože ich sama nezažila. Jej hrdinky prechádzajú osobným peklom, stratou zázemia a spoločenským odsúdením, no zakaždým v sebe nájdu silu vstať a kráčať ďalej. Práve preto sú jej knihy také uveriteľné – tá bolesť a odhodlanie v nich nie sú vymyslené, sú odžité.
Éra, kedy autorka tvorila pod menom Zuzana Kozičová, je pre pochopenie jej dnešnej tvorby absolútne kľúčová. Nebolo to totiž len obdobie zmeny priezviska. Bol to čas, kedy sa ocitla v prostredí silného náboženského a cirkevného vplyvu, ktorý vtedajšiu tvorbu zásadne poznačil. [1, 2]
V jej knihách z 90. rokov (ako napríklad jej románový debut Beda porazeným z roku 1993, ktorý vyšiel ešte pod menom Kozičová) literárna kritika jasne vnímala sentimentálnejší tón a silný moralizátorský podtext. Tvorba pod cudzím menom pre ňu znamenala obdobie, kedy bola jej vlastná spisovateľská dravosť utlmená očakávaniami a pravidlami prostredia, v ktorom vtedy žila.
Precitnutie a literárny reštart
Skutočný zlom a hlboká paralela k jej dnešným hrdinkám (ako je Néde v Hawránku) prichádza práve po rozvode a odchode z tohto cirkevného prostredia. [1]
Keď Zuzana odhodila priezvisko Kozičová a vrátila sa k rodnému menu Kuglerová, nebol to len formálny úkon: [1]
• Oslobodenie talentu: Oficiálne opustila náboženský sentiment a moralizovanie.
• Návrat k dravosti: Vrátila sa k tvorbe pre náročného čitateľa – k divej, pohanskej mystike, slobode a nespútaným emóciám.
• Odraz v hrdinkách: Presne tento moment „vytrhnutia sa z okov rodiny a dogiem“ pretavila do osudu Néde. Matka Néde v Hawránku stelesňuje presne to, čo Zuzana zažila pod menom Kozičová – rigidný systém, ktorý od ženy vyžaduje slepú poslušnosť a obetu. Útek Néde z obetného oltára je v skutočnosti metaforou pre Zuzanin vlastný útek od identity spútanej Kozičovej späť k slobodnej Kuglerovej.
Epilóg: Príbeh nedeľného dieťaťa a tajomstvo oltára
Ak chceme skutočne pochopiť temnotu, chlad a surovosť, ktorým čelí hrdinka románu Hawránok, musíme odložiť historické kroniky a nazrieť do najhlbších detských tráum samotnej autorky. Vzťah keltského dievčaťa Néde a jej matky nie je len literárnou metaforou dávnych rituálov. Je to priama, takmer psychoterapeutická spoveď a žitá paralela k slávnemu románu Vtáky v tŕni, kde matka chladne ignoruje dcéru a uprednostňuje synov.
Zuzana Kuglerová vyrastala ako najmladšia z piatich detí, no matkinu náruč takmer nepoznala. Už od pol roka života bola odsunutá do týždenných jaslí a neskôr škôlok. Šesť dní v týždni trávila v inštitúciách medzi cudzími ľuďmi a s rodinou trávila iba jediný deň. Bola takzvaným „nedeľným dieťaťom“ – a práve tu nachádzame mrazivý autobiografický kľúč k samotnému menu jej hrdinky Néde.
Tento hlboký pocit citovej izolácie a opustenia umocnil fatálny boj o zdravie. Malá Zuzana ochorela na tuberkulózu a medzi prvým a siedmym rokom života absolvovala minimálne päť dlhodobých liečení vo Vysokých Tatrách, kde zakaždým strávila pol roka až rok osamote. Skúsenosť zraniteľného, chorého dieťaťa, ktoré v tatranských sanatóriách bojuje o čistý dych a prežitie bez matky, sa v románe natvrdo pretavila do scény na obetnom oltári. Tam, kde Néde v jedinej sekunde dospieva, stráca všetky ilúzie a začína svoj divoký beh o holý život, píše Kuglerová vlastnou krvou a prežitou bolesťou.Tento príbeh však nemá len temné tóny. Absenciu materskej lásky malej Zuzane kompenzoval jej otec. V jej živote zanechal nezmazateľný odtlačok silného, spoľahlivého ochrancu a mravnej kotvy. Práve tento archetyp otca-ochrancu autorka geniálne premietla do rodinných vzťahov v Hawránku. Néde síce v knihe svojho otca nepozná, no ochrannú ruku a bezpečie nachádza v postave svojho brata, ktorý sa stáva jej štítom proti zlobe sveta.
Zuzana Kuglerová musela v reálnom živote sama symbolicky utiecť z obetného oltára citového chladu, detskej choroby a neskôr aj nefunkčného manželstva pod cudzím priezviskom, aby dokázala dať svojim hrdinkám takú neuveriteľnú, živelnú silu.
Kráľovná slovenského magického realizmu tak vo svojich knihách nerobí lacné triky. Transformuje vlastné najhlbšie rany do mýtov, čím dokazuje, že tie najväčšie víťazstvá nad osudom sa rodia vtedy, keď sa človek uprostred absolútnej samoty rozhodne prežiť.
Autor: Aurelia Skriptor,
Foto a video: archív Zuzany Kuglerovej
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára