Bola som pri tom

(Desaťročnica vydavateľstva Pars Artem v Letnej čitárni U červeného raka)

19. mája sa pri príležitosti desiateho výročia založenia vydavateľstva Pars Artem konala v bratislavskej mestskej Letnej čitárni U červeného raka milá slávnosť. Desaťročnica vydavateľstva Pars Artem. Akcia vydavateľstva malého, ale veľkého svojím významom, dosahom.

Pred desiatimi rokmi totiž traja vynikajúci slovenskí literáti Zuzana Kuglerová, Ján Tazberík a Ondrej Kalamár prišli s revolučnou myšlienkou: podporiť talentovaných autorov publikujúcich na sociálnych sieťach. Dať im priestor, najlepším umožniť publikovať svoju tvorbu knižne, umožniť im rásť.

Myšlienka sa vzápätí zhmotnila do podoby občianskeho združenia internetových autorov a vydavateľstva Pars Artem. Tento koncept je v tradičnom vnímaní krásy, harmónie a hodnoty novinkou. Internetoví autori sa môžu stať členmi facebookovej skupiny Literárne (ne)formality, ktorú Kuglerová založila práve pre nich. Je to miesto, kde majú plne priznané právo na názor a na autentickosť, inak zdieľané len s publikom sietí. Nech už ide o verše vyjadrujúce zážitok z krásy okamihu alebo z pokusu o vystúpenie z vlastných tieňov, jedno či „priamo z ulice“, či z pohlcujúceho prítmia osamelosti. Je to miesto, kde majú možnosť spätnej väzby, možnosť rozvíjať sa, pričom združenie im umožňuje dať svojim dielam knižnú formu a tak zachovať hodnotu, ktorá by sa inak mohla v digitálnom svete rozplynúť a navždy stratiť.

V oblasti slovenskej literatúry pred desiatimi rokmi vzniklo teda čosi nové, čo tu v takejto „organizovanej“ podobe dosiaľ nebolo, čo u nás dovtedy chýbalo. Týmto odvážnym a riskantným činom bolo zasadené semiačko, ktoré nielenže vyrástlo do podoby stromu, krásneho, bohato sa košatiaceho mnohými aktivitami a možnosťami, ale aj bohato rodiaceho ušľachtilé ovocie.

V neformálnom rozhovore po oficiálnom programe mi zakladateľka prezradila, že začiatky fungovania združenia i vydavateľstva boli veľmi ťažké, ale aj neskôr sa objavovali rôzne prekážky. Aj finančného rázu. Dnes si Pars Artem veľkú časť aktivít financuje z grantov FPU a Bratislavského samosprávneho kraja. Časť nákladov je hradená z členských príspevkov a na niektoré podujatia, ako napríklad na „desaťročnicu“, prispievajú aj samotní členovia (čo už samo o sebe má vysokú výpovednú hodnotu, poz. autorky). Poznamenala, že veľmi cenná je aj podpora Slovenského literárneho centra, vďaka ktorej sa vydavateľstvo zúčastňuje zahraničných knižných veľtrhov, napríklad tento rok v talianskej Bologni a v Prahe (Svět knihy). Jedným dychom však zároveň zdôraznila, že pre ňu osobne je obzvlášť dôležitá vytrvalá podpora a priateľstvo básnikov, s ktorými spolupracuje.

O vydavateľstve hovorila so zadosťučinením a hrdosťou - pre desiatky vydaných titulov a preto, že viacerí autori získali úspech dokonca aj v zahraničí: Ondrej Kalamár a Miroslav Kapusta v Srbsku; Janka Biskupičová, Danica Hrnčiarová - Šišláková na Ukrajine. Až po mojej priamej otázke priznala, že počas existencie Pars Artem vychádzal v časopisoch rôznych krajín výber aj z jej tvorby: v Moldavsku, Poľsku, Bulharsku, Srbsku, Bielorusku, Čiernej Hore, Rusku, vo Veľkej Británii.

Potom hneď prešla k tomu, že si veľmi cení festival Pars Poetry (v posledných rokoch s medzinárodnou účasťou), s rovnomennou súťažou, ktorého súčasťou bývajú aj výstavy ilustrátorov kníh vydaných v Pars Artem.

Čo sa týka rôznych iných aktivít, s veľkou úctou hovorila napríklad o Miroslavovi Kapustovi, ktorý už viac ako desať rokov organizuje v Banskej Bystrici podujatie Ars Poetica Neosoliensis, ktoré má v regióne veľmi dobrú odozvu. Predstavuje na ňom tvorbu slovenských aj zahraničných autorov a patrí k najaktívnejším členom Pars Artem. Keďže sa okolo neho sústredila silná skupina regionálnych autorov, Pars Artem založilo v Banskej Bystrici pobočku, ktorú vedie práve on.

A ešte pár slov o slávnostnej zložke programu. Na javisku sa striedali zakladajúci členovia Pars Artem so svojimi hosťami: Zuzana Kuglerová, Ondrej Kalamár (aj ako moderátor), Ján Tazberík, Miroslav Kapusta, Danuša Dragulová - Faktorová, Bibiana Buchelová, Janka Biskupičová, Sergej Shelchovy.

O predely medzi ich vystúpeniami sa postarali Devínske divy. Ak nás jednotlivé vystúpenia vždy nanovo zaodeli do rúcha umeleckého slova, hlasy členiek tohto speváckeho zboru boli vzácnou brošňou, ktorú nám svojimi piesňami pripínal na hruď – tam, kde bije srdce.

Ako v krátkosti vyjadriť obsah prednesených umeleckých textov na tomto malom priestore, keď i tá najkratšia báseň je v skutočnosti celým vesmírom? Aby som dokázala urobiť aspoň ako-tak zreteľný náčrt pre tých, ktorí tam neboli, vypomôžem si J.Tazberíkom.

Položím všetky slová, ako plynuli za sebou, na imaginárnu fóliu, potom ju zrolujem, zlepím a mám objekt, v ktorom sa dá rôznymi skratkami pohybovať od motívu k motívu, od autora k autorovi, v dôsledku čoho „nastáva iná súvzťažnosť, iná obkročná sémantika“ (J. Tazberík: Múr a iné textúry) - nová sémantika: nový význam ad hoc.

Pokúsim sa o tento zážitok podeliť aspoň v skratke. Pre jednoduchšiu orientáciu úvodzovky pri citátoch ponechám, no v zátvorkách namiesto celých mien autorov uvediem len ich iniciály:

Básnik je človek ako ktokoľvek iný. Aj on sa usiluje žiť tak, aby mohol kedykoľvek o svojej púti povedať: „to svoje som si napísal sám“ (MK), len súčasťou, takmer podmienkou, jeho života je báseň. Básnici „žujú báseň namiesto kôrky chleba“ (ZK), tvorba ich vyživuje zvláštnym spôsobom, lebo „práve slová ... v každom verši cítim ich semeno k rastu môjho nového začiatku“ (MK).

Básnik si uvedomuje váhu slova vo svojej tvorbe i v širšom kontexte: „ešte ma drží slovom nad vodou“ (MK); „koľko jazykov sme dokázali vytvoriť, len aby sme si navzájom nerozumeli!“ (OK). Básnik si je vedomý faktu, že jeho mimoriadny dar narábania so slovom musí byť zodpovedné, lebo ono, slovo, má vzácnu schopnosť človeka kultivovať, a to už od detstva. Aby sa básnikovi podarilo „napásť dobro“, „na obežnú dráhu s priateľkou fantáziou“ (ZK) vylieta rád. Bez fenoménu dobra sa nedá šťastne zakoreniť, ani žiť. Presne ako sme to počuli aj v krátkej próze: „aby deti vydržali, ... dedko alebo babka rozprávali rozprávky alebo príbehy zo života. A ony si tie, čo sa im najviac páčili, nechávali rozprávať opakovane, hoci ich poznali naspamäť“ (JB).

Báseň je pre básnika istým procesom, je objavovaním najlepšej podoby autora, je jeho rastom k vyššej kvalite svojho ja: „tam – hore... tam posielam svoje slová“ (MK). Je hľadaním zmyslu života, istoty v ňom, aj keď predsa len s pochybnosťami: „Čo hľadať? A čo vlastne nájsť?“ (DD-F), je to „pevný bod, ktorý sa nemení - je pre mňa ten kameň balvanom a či zázemím?“ (BB).

Báseň je aj skromným uvedomením si vlastných možností a kruhu života, pretože „Rieky, ich pramene, toky, ústia. Tam ústia, kde dočiahnem“ (DD-F), „veď každé more vlastne začína pri prameni“ (OK). Je hlbokým poznaním pravdy, že všetko na svete súvisí: „nikdy nič neprežilo oddelene od sveta, len samo osebe, bezdotykovo..., hoci by sa chcelo vzpierať“ (BB).

Pre vznik básne je za každých okolností potrebná sloboda, tá vnútorná predovšetkým: „napokon sloboda je to najvzácnejšie“ (ZK), aj tá – iná. To sme si museli chtiac-nechtiac pripomenúť už aj len vďaka samotnej fyzickej prítomnosti popredného básnika z Ukrajiny Sergeja Shelkoyho. O to viac pod vplyvom veršov, ktoré prečítal zo svojej dvojjazyčnej zbierky (takže Zuzana Kuglerová ich mohla hravo predniesť v preklade). V jeho prípade síce neplatí to známe inter armae silent musae“, ale aké by to bolo krásne, ak by nemusel byť konfrontovaný s hrôzami vojny ani on, ani nikto, ani umenie nie! Tu aj slová: „modlím sa za statočnú nádej v tichu, čo by sme si bez nej počali?“ (BB) dostávajú nový rozmer.

Autori sa však nevenovali len takýmto „veľkým“ a vážnym témam, ale i bežnej problematike starnutia a vzťahov; potešila odhodlaná mužnosť prekladaná krehkosťou a presakujúcou, niekedy až rafinovanou, ženskosťou; pošteklila sebairónia aj vkusný významotvorný erotický motív, konfrontovali sa recitácie veršov s brisknými smutnokrásnymi postrehmi o paradoxoch života; zaujali potreba väčšieho priestoru i minimalizmus.

Ako vidno, program bol starostlivo pripravený. Škoda len, že pre problém s elektronikou nemohli odznieť básne viacerých autorov zhudobnené pomocou AI Zuzanou Kuglerovou.

Pre úplnosť by som ešte rada uviedla - s tým, že riskujem neúplnosť - mená ďalších osobností, ktoré svojou prítomnosťou zdôraznili skutočný význam Pars Artem (v náhodnom poradí): Dana Podracká (poetka), Alexander Halvoník (literárny kritik), Andrej Ferko (prozaik), Martin Chudík (básnik), Jozef Ťažký (riaditeľ Slovenského literárneho centra), Ingrid Majeríková (riaditeľka Vydavateľstva Matice slovenskej), Ludomír Molitoris (Generálny tajomník Spolku Slovákov v Poľsku). Z ostatných hostí spomeniem aspoň Lenku Riečanskú (prozaičku), Oľgu Gluštíkovú (poetku) a Iraidu Bararu (prekladateľku).

Zhrnutie: Ako vidno, projekt Pars Artem nie je len o básnikoch, je o živote ako takom. Okrem iného potvrdzuje aj to, že človek dáva, čo dostal, ak dá tomu, pravda, rozkvitnúť – aj Zuzana Kuglerová sama spomenula: „Môj život výrazne ovplyvnili viacerí literáti. Počas stredoškolských rokov to bol Vojtech Mihálik v Novom slove mladých; na vysokej škole Milan Rúfus a Miroslav Válek, prebudili vo mne lásku k poézii aj túžbu pochopiť princípy jej tvorby; neskôr Anton Hykisch a Milan Ferko, tí zasa objavili vo mne prozaičku.“

Apropo, „rozkvitnúť“. Začiatkom programu prešiel po chodníčku párkrát hore-dolu Andrej Ferko. S nevšednou ružovou pivóniu v ruke. Jej dlhá pevná stonka pekne symbolizovala dlhú cestu, počas ktorej Pars Artem i jeho zakladateľka museli prestáť všetky nepohody, museli načierať živú vodu z najhlbších hlbín svojich koreňov a za ešte nezrodený kvet museli dýchať celou svojou existenciou. Odmenou je nakoniec pozoruhodný výsledok - „desaťročnica“. Úspešná.

Anna Hrubá