ALEXANDER HALVONÍK
Zuzana Kuglerová
STRATENÝ MALÝ SVET
Spoločnosť priateľov poézie (SLPOETRYFRIENDS), Modra 2025
Zuzana Kuglerová (23. 11. 1955) za svoj päťdesiatročný život v literatúre vydala neuveriteľných 61 knižných
titulov básnických zbierok, poviedok, noviel, románov, povestí, mýtov a legiend, veršovaných i prozaických
rozprávok pre deti a mládež. K tomu treba prirátať aj bohatú publicistickú a novinársku činnosť v časopisoch
a na internete, ako aj neúnavnú organizátorskú, edičnú a editorskú prácu v niekoľkých vydavateľstvách. Pritom od jej prvých krokov do literatúry (prvé verše publikovala ako šestnásťročná) bolo jasné že tu
nastupuje nový talent, ktorý sa nikomu neprosí o uznanie, ale uznanie si vydobýja originalitou a hĺbkou
cítenia života, ktorý sa s celou svojou neobyčajnou dramatickosťou svojskými umeleckými prostriedkami
premietal do presných a nápaditých tvarov básní a próz.
Výsledkom jej talentovanej práce so slovom a jeho netušenými možnosťami je schopnosť vyjadriť zložitosť vlastného videnia sveta, ale aj svojskú víziu jeho lepšej a krajšej budúcnosti.
Súdiac podľa najnovšieho rozsiahleho (150 strán) básnického opusu Stratený malý svet (2025) Kuglerová nielenže s neskutočným perfekcionizmom zvládla básnické techniky od balady po sonet a vytvorila si vlastné tvary, ale naučila ich prijímať autorkin neopakovateľne zintímnený obsah a povyšovať ho na poetickú
svojráznu krásu, na ktorú sú prikrátki aj tí najortodoxnejší vykladači umenia. Po takisto obsiahlej básnickej zbierke Zakázaná záhrada (2018, 175 strán) si básnická diva urobila sedemročnú prestávku, zrejme preto, aby v novej zbierke zúročila svoju básnickú zrelosť i ľudskú a veršovnícku skúsenosť a dopracovala sa k novým objavom. Rozdiel medzi týmto dvoma zbierkami je očividný, hoci obe majú vysokú úroveň: prvá je však citovo subjektívnejšia a jej poetika zodpovedá dramatickým zauzleniam autorkinho životopisu, napnutého medzi životným elánom a skúsenostnou skepsou. Akoby touto knihou autorka cieľavedome
smerovala k svojmu zatiaľ najvrcholovejšiemu básnickému dielu:
„Každý môj deň si oblieka deravé topánky dobrodruha, čo verí,/
že bude lepšie,/ Že tie zbastardené peniaze predsa len raz prídu,/
A že sa netreba báť zimy/ a smútiť nad strateným svetlom.“(str.
140).
V záverečnej časti sa preto vyzlieka zo svojich smútkov a najmä moldavským cyklom či londýnskymi „autobusovými“ inšpiráciami dáva zbohom „mŕtvym láskam“, aby ich vymenila za celostnejšiu pravdu o ľuďoch, ich sociálnych prekliatiach a bezmocnej ťarche ich životov. „Akoby tam,/ Na druhej strane
svetla/ Mohlo všetko začať odznova“(str. 144). Je to vykročenie z malého sveta do veľkého sveta pravdy a fantázie,
Vrcholná Kuglerovej zbierka Stratený malý svet hľadá predovšetkým východiská z bolestnej skepsy spôsobenej sklamaniami z nestálosti lásky a nepochopiteľným nepriateľstvom vonkajšieho sveta k ľudskému (ženskému) subjektu naplno dožívajúcemu svoj vášnivý, večne dievčenský údel a bez tragického podfarbenia si pripomínajúcemu realitu dočasnosti v tomto nesúrodom existenčnom panoptiku. Básne zbierky však vytvárajú nový, citovo, esteticky i racionálne bezpečnejší svet, v ktorom poézia vzdorujúca trúfalosti objavovateľov svojou jemnou vyzývavosťou napĺňa priestor nad nepokojom rozvírenou
hladinou textu novými objavmi.
Spiritus movens Kuglerovej básnenia je jazyk. Čistý, lexikálne a syntakticky korektný a pritom živý, úsporne vymodelovaný, bezchybne rytmizovaný a pesničkovo naladený, s tendenciou po hovorovosti. Jazyk, pre ktorý si „najsmutnejšia slovenská poetka“ (báseň Harmonikár str.
aj pri najvážnejších témach i kritickej rozhnevanosti vydobyla nielen právo na drobné uštipačnosti, ale i na vrtošivý humor, iróniu a sebairóniu či rozmarné slovné hry a ostrovtipné novotvary. Do jej jazykovej výbavy patrí i perfektná práca s rýmom a lubozvučnými asonanciami, ktorá svojou zvučnou neodvodenosťou dodáva jej veršovým celkom sebavedomú ľahkosť, zvyšuje ich metaforickú silu i prirodzenú istotu. V tejto konštelácii dokonca aj občasné gramatické rýmy pôsobia ako zámerná poetologická provokácia. Pri všetkých týchto vlastnostiach je Kuglerovej báseň ochotná vyrozprávať vnútorný či zexternený príbeh s baladickým vyústením, alebo premeniť sa na pieseň s baladickou či džezovou kadenciou (viaceré básne z tejto zbierky boli skutočne zhudobnené umelou inteligenciou cez Suno).
Najprirodzenejšou inšpiračnou epistémou je príroda. V tejto Kuglerovej knihe nie je to však dôvod na nejaké lyrické rozplývanie, jej vnímanie prírody je skôr impulzom na pátranie po tajomstvách života, na približovanie sa k transcendentálnym zákonom bytia a krásy. Je obdivuhodné, s akou synergiou vedia
v podstate jednoduché zložky Kuglerovej básne spolunažívať v jednom voľnom alebo viazanom verši, v jednej strofe či celej básni. Väčšina básní zbierky je rýmovaná, pričom svojsky využívajú výdobytky prozodických systémov prevzatých do modernej slovenskej poézie. Kuglerovej básnická iniciatíva je podnetná aj tým, že sa jednu knihu pokúša uviesť ako suverénny medzimediálny artefakt, ktorý v nezvyčajnej miere na báze btradičnej poetiky aplikuje umelecké výboje slovenskej básnickej
tvorby spolu s výbojmi ostatných druhov umenia a celkom presvedčivo ich predstavuje aj za pomoci najnovších technologických vymožeností ako formu modernej syntézy bmožností poézie. V tomto zmysle možno najnovšiu Kuglerovej zbierku pokladať za experimentálnu.
Kľúčové básne zbierky básne sú obrazom sveta, ale nemenej aj sveta obrazov. Poetkin obraz sveta nie je radostný, je plný neprávostí, neslobody, zrád, sklamaní, pokrytectva, bezmyšlienkovitosti a slepej davovej poslušnosti. Je v ňom plno vojen, agresívnej hlúpostí, bolestí, utrpení, ťaživej samoty a smutnej beznádeje. Ako napríklad v pôsobivej protivojnovej básni Ohňostroj: „Choď tam, kde vybuchujú míny,/ Až potom zistíš,
čo je naozajstná hrôza (str. 10).“
No prísny, ale zároveň nežný, jemný a spevavý, zväčša rýmovaný jazyk spravil zázrak: roztúžená láskou dvojsečne očarená žena sa nikdy nezamotá do sietí démonov a zlých mocností a nikdy natrvalo neupadne do bezvýchodiskovej prázdnoty a ničoty: „Iba tak odplávať ďalej do mora,/ Ponoriť sa a stať s morskou pannou./ Oprieť sa pod vlnou večer o koral/ A počkať tam na slobodnejšie ráno“ (Večer pri mori,
str. 49).
Z každej tmy svitnú bez ohľadu na pribúdajúci vek a bolestivé rany nové slnečné rána, ktoré si vysnívajú svoj večný sen o kráse a dobre. Kuglerovej svet obrazov je plný nehy, lásky, krídel, podmanivej hudby, mámivej fantázie, nehasnúcej túžby slobody, ruží a snežienok, a najjarnejšieho slnka v očiach stareniek. No obdivuhodný na poetkinom básnickom tvarovaní je spôsob ako spojiť tieto dva svety a ako im dať bytostný ľudský rozmer, no súčasne aj poetickú svojprávnosť.
„Cesty sú moja
krajina,/ Sú tu vždy, keď ma niečo omína“ (Ne/cesty, str. 15),
vyznáva sa autorka.
Kuglerovej cesty, vrátane „ciest vnútorného exilu“ (Bez názvu /Pre mňa/, str. 151), vlaky, autobusy, lode, moria a magické krajiny od Dobšinského Gemera, chorvátskeho prímoria po brontëovský Yorkshire a iluzívne úteky do múdrosti rozprávok, povestí, mýtov a prírody odomykajú ten zámok tajomných komnát
ľudskej existencie a ženskej citlivosti, ktorými autorka prevzdušňuje svoj reálny, možno strastiplný, azda až neprijateľný, ale v každom prípade plnohodnotný život. Vonkajší svet ju zrazu neoslovuje svojou cudzotou, ale blízkosťou miest v Žiline či Bratislave, ktoré si prisvojila aj s jej ľuďmi a ich nežičlivými
osudmi:
„Toto mesto je ako ja. /Šepká mi,/ Aby som vložila prsty do
jeho rán,/ Do všedných puklín v omietke,/ Do rozbitého asfaltu,/ Do
škáry v mačacej dlažbe/ (Bratislava, str. 141).
A toto ustarostené dobro sa navyše zhmotňuje pomocou umelej inteligencie aj do pôvabných ilustrácií príležitostne vyobliekanej okrídlenej kyberbábiky visiacej na vodiacich nitkách a neprítomnými očami
hľadiacej na skamenené ruže a rozpukanú zem, nad ktorou slobodne krúžia vtáky pod prísvitom modrejúcej sa oblohy s voľne plávajúcimi oblakmi. Podobným spôsobom hľadajú kameň mudrcov aj hrdinky
z Kuglerovej historicko-fantastických románov a povestí o kvádskych, keltských, rímskych, tureckých a slovanských doteraz málo prebádaných období dejín, kde zohráva svoju úlohu aj Slovensko a ktoré si získali mnoho obdivovateľov doma, no paradoxne ešte viac v zahraničí. Kuglerovej prístup spočíva na
štúdiu dostupných historických prameňov a ich domýšľaní, pri ktorom rozhodujúcu úlohu hrá podmanivé rozprávačstvo spojené s fantáziou a uhrančivým zmyslom pre príbeh. V jej podaní ožili aj
mnohé slovenské povesti, mýty a legendy.
Nemáme v slovenskej literatúre autorku, ktorá by s takou talentovanou vehemenciou a zároveň ľahkosťou presadzovala svoj sen o ľudskej a umeleckej integrite. Zuzana Kuglerová vždy zostáva večnou ženou, aby naďalej otvárala oči krásou svojich básní, románov a povestí hriešnikom, čo nepohŕdajú poéziou.
Básne Zuzany Kuglerovej zo zbierky Stratený malý svet, zhudobnené cez AIaplikáciu Suno.
zostáva večnou ženou, aby naďalej otvárala oči krásou svojich
básní, románov a povestí hriešnikom, čo nepohŕdajú poéziou.
