Dlho som rozmýšľala, či mám túto úvahu napísať. Nie som z tých, čo verejne kritizujú basnické výplody na sociálnych sieťach. Napokon, tam má každý svoj piesoček a je na ňom, komu ukáže hračky, ktoré má na pieskovisku.
Keď sa však objaví v novinách čosi, čo neviem nazvať inak, ako zle zvládnutým hybridom medzi viazaným a voľným veršom, myslím, žeby sa mal ktosi ozvať. Pretože to, čo je na papieri, má váhu. Podsúva sa to ako norma kvality, kýmsi kontrolovaná, editovaná, odsúhlasená a zafinancovaná.A v tom prípade to nie je chyba autora, ktorý napokon môže byť výnimočným talentom v inom žánri, ale redakcie. Resp. redaktora.
Pretože pustiť do sveta báseň, ktorá sa tvári ako viazaný verš a pritom má totálne rozkolísaný rytmus, v ktorej sa to hmýri gramatickými rýmami najlacnejšieho druhu, kde sú v skoro každom riadku genetívne metafory, ukazuje len jedno: redaktor, ktorý takúto báseň pustil do novín, nemá ani páru o základoch poetiky a žiaden orol túto biedu nevynesie nad tatranské štíty.
Natíska sa otázka: prečo to spravil. Či napokon v autorovi nezbadal iba niekoho, z koho by mohol mať v budúcnosti osoh ako zo samoplatcu.
Neviem.
Možno sa mu tá báseň páčila taká aká je.
Pre autora však takýto počin znamená malú samovraždu. Lebo je ubezpečený, že je to dobré také, aké to je. Jedného dňa dá dokopy viacej básní podobného druhu, ponúkne ich a...
Môžu nastať dve situácie.
Ak ich ponúkne redakcii, v ktorej sedia podobní antiznalci, má šancu dostať sa do edičného plánu. Ak má na účte balík peňazí, antiznalci si pošúchajú dlane, potlapkajú ho po pleci a knihu vydajú. Ak peniaze nemá, skúsia poźiadať o grant, veď mu už čosi zverejnili, je to talent.
A práve tu je pes zakopaný. V komisiach, ktoré žiadosti hodnotia, nie sú antiznalci, ale profesionáli. Tí na prvý pohļad zbadajú, že to čo majú pred sebou, je nepodarený pokus o viazaný verš. Vidia chabé pokusy o rýmovanie, ktoré sa vo väčšine prípadov končia gramatickým rýmom, vidia inverziu, vidia klišé, vidia, že možno by sa čosi dalo zachrániť, ak by sa autor netlačil do viazaného verša, ale by skúsil svoju báseň pretransformovať do voľného. A vidia aj to, že úlohou redaktora bolo pracovať s autorom na zlepšení textov. Žiadosť zamietnu, autor je urazený, redakcia tiež, nadávajú a sťažujú sa, aký bol verdikt nespravodlivý.
To je prvá situácia. Druhá, že autor pošle svoj básnický rukopis do renomovaného vydavateľstva, kde sedia profesionáli, pozrú si zopár strán a keďže je na prvý pohľad jasné, že ide o autora, ktorý nemá ani šajn o základoch poetiky, rukopis vrátia
Verdikt je rovnaký: nevhodné na publikovanie.
A tak tá jedna nevyeditovaná báseň, zverejnená na začiatku v plátku, do ktorého by žiaden renomovaný autor nestrčil nos, znamená pre autora slučku na krku. Tá báseň totiž ide s ním. Je dohladateľná cez google, cez archívy, cez AI. Je jeho prvou publikačnou pečaťou.
Ùprimne, je mi takého autora ľúto, najmä ak prekvitá v iných žánroch, kde je jeho talent, hoci neobrúsený, jasný.
Nedá mi nevzdýchnuť si: kde je Mihálik, čo by vedel na rovinu povedať: nepíš poéziu, si v nej slabý, píš prózu, na to máš!!! Kde sú tie staré redaktorky, ktoré si s vami sadli nad váš text, preberali verš za veršom, vysvetlovali, kde treba slová pridať, kde ubrať, aby sa zjednotil rytmus, červeným perom podčiarkovali gramatické rýmy, zeleným slovnú inverziu a modrou genetívne metafory?
Vymierajúci druh.
Vytratili sa z redakcií ako sila navyše. Zostali ekonómky, pre ktorých je dôležité nájsť samoplatcov a presvedčit ich o ich genialite.
Škoda.
Lebo takto poráža kvalitu ekonomický prospech. No ako som povedala na začiatku: renomovaný autor si vždy najprv pozrie portfolia nie jedného, ale minimálne 5 vydavateľstiev. Vidí, kto tam publikuje. A podľa toho sa rozhodne, či a komu svoj rukopis ponúkne.
Renomované meno je aj pre vydavateľa istou zárukou. Aspoň v tom, že pri hodnotení žiadostí o grant odborná komisia hneď zistí, že nemá pred sebou nepodarený hybridný paškvil, ktorý nevie, či je viazaným alebo volným veršom, ale skutočnú kvalitnú poéziu
Veď je to aj o ich odbornej cti.
