Kráľovná súčasného slovenského magického realizmu

Ako Zuzana Kuglerová vrátila mágiu do našich dejín

Slovenská historická próza zažíva v 21. storočí tichú renesanciu. Na jej čele stojí autorka, ktorej meno dnes rezonuje nielen v regáloch komerčných bestsellerov, ale aj na stránkach školských čítaniek. Zuzana Kuglerová vytvorila na slovenskom literárnom trhu unikátny úkaz: most, ktorý spája precízny historický výskum s nespútanou fantáziou našich predkov. S takmer 50 vydanými titulmi a prekladmi do 16 svetových jazykov sa stala nekorunovanou kráľovnou domáceho povesťového a mytologického magického realizmu.

Novinárka s dušou poetky

Výnimočný rozprávačský štýl Zuzany Kuglerovej nevznikol zo dňa na deň. Formovali ho dve odlišné, no v jej tvorbe dokonale vyvážené kariérne etapy – žurnalistika a poézia. Ako vyštudovaná novinárka, ktorá prešla redakciami popredných slovenských periodík, získala remeselnú disciplínu, zmysel pre rýchly spád deja a rešpekt pred overovaním faktov. Jej knihy vďaka tomu netrpia encyklopedickou nudou; majú filmovú dynamiku a uveriteľné dialógy.

Na druhej strane, Kuglerová do literatúry vstupovala ako poetka. Práve z poézie pramení jej citlivosť pre atmosféru, zmyslové vnímanie krajiny a odvaha prekračovať hranice racionálneho sveta. Kým jej žurnalistické zázemie drží príbehy pevne na zemi z hľadiska faktov, básnická duša im dáva krídla mystiky.

Keď ožívajú starí bohovia

Pojem magický realizmus sa v našom kontexte zvyčajne nespája s juhoamerickým štýlom Gabriela Garcíu Márqueza, ale s pohanským vnímaním sveta. V Kuglerovej ponatí nadprirodzeno nie je rozprávkovým únikom do vymyslenej krajiny (ako v klasickej fantasy), ale reálnou vrstvou našej vlastnej histórie. Jej postavy žijú vo svete, kde sú kliatby, lesní duchovia, rituály a staroslovanské či keltské božstvá prirodzenou súčasťou každodenného prežitia.

Učebnicovým príkladom tohto prístupu je román Hawránok (2017). Dej situovaný do reálneho keltského osídlenia na Liptove otvára drsný konflikt medzi náboženskou dogmou druidov a ľudskou túžbou po slobode. Hlavná hrdinka Néde uteká priamo z obetného oltára, pričom jej útek pred fanatickým kňazom naprieč starovekou Európou spája surovú historickú realitu s magickým sprievodom prírodných bytostí.

Túto syntézu autorka doviedla do dokonalosti vo svojej monumentálnej trilógii o Légii X. equestris (Rimanka a kvádsky kráľ, Riman a kvádska princezná, Rímska otrokyňa) a v novinke Posledná dácka princezná (2026). Tu sa stret rímskeho pragmatizmu, dáckeho šamanizmu a raného kresťanstva odohráva na pozadí investigatívnej špionáže, kde mágia a viera fungujú ako hybná sila dejín.

Od národného romantizmu k pozemskej vášni: Figuli vs. Kuglerová

Pri hľadaní koreňov ženského písania o antike a staroveku sa prirodzene ponúka porovnanie s klasikou slovenskej literatúry – Margitou Figuli a jej monumentálnym Babylonom. Rozdiel medzi nimi je však priepastný a definuje posun vnímania literatúry naprieč desaťročiami.

Zatiaľ čo Figuli reprezentuje lyrický, vznešený a biblicky idealizovaný modernizmus 20. storočia, kde postavy (ako Magdaléna v Troch gaštanových koňoch) pasívne znášajú utrpenie v mene vyššieho mravného zákona, Kuglerová volí moderný, akčný a pozemský kód. Jej hrdinky sú divoké, berú osud do vlastných rúk a ich láska nie je nadpozemsky duchovná, ale vášnivá, živelná a vybojovaná v krutých podmienkach reality.

Svedomie národa alebo slobodný trh?

Získať dnes status nedotknuteľnej klasiky, aký má Margita Figuli (oficiálna Národná umelkyňa, ktorej kult vybudoval a garantoval štátny aparát), je v súčasných kultúrnych pomeroch nemožné. Informačná presýtenosť, fragmentácia čitateľov a dravé tempo trhu neumožňujú vznik jedného celonárodného literárneho monopolu.

Zuzana Kuglerová však dosiahla maximum toho, čo moderná doba spisovateľovi dovoľuje. Kým žánroví kolegovia ako Juraj Červenák kraľujú mužskej historickej detektívke a Jana Pronská stredovekej romanci, Kuglerová si drží suverenitu v povesťovej mape. Jej Veľká kniha staroslovanských povestí (2019) či najnovšie Staroslovanské mýty a legendy II (2026) vyplnili prázdne miesto na trhu a ponúkli alternatívu k zahraničným fantasy svetom

Živý hlas v školských laviciach

O tom, že jej tvorba prekročila hranice komerčnej beletrie, svedčí jej masívny úspech v akademickom prostredí a školstve. Pedagógovia a literárni vedci oceňujú, že Kuglerová dokázala staré mýty transformovať do sviežeho jazyka, ktorému rozumie aj moderná digitálna generácia. Ministerstvo školstva preto zaradilo jej texty do školských osnov a čítaniek.

Reakcie detí na jej pravidelných besedách v regiónoch od Žiliny až po Nové Zámky dokazujú, že jej prítomnosť v učebniciach nie je len nudnou povinnosťou. Prekvapené školácke otázky o tom, či spisovatelia z čítaniek „naozaj ešte žijú“, sa rýchlo menia na fascináciu vlastnou regionálnou históriou. Kuglerová učí modernú generáciu, že hrdinské eposy a magické príbehy sa neodohrávali len v Hollywoode, ale priamo na poliach, hradoch a riekach za ich domovom.

Zuzana Kuglerová tak zostáva ojedinelým úkazom súčasnej slovenskej literatúry. Cez jej príbehy minulosť prestáva byť chladným zoznamom historických dátumov a stáva sa živým, dýchajúcim a tajomným svetom, v ktorom mágia opäť dáva zmysel ľudskému osudu

Krv nie je voda

Zuzana Kuglerová nepíše o ideálnych podmienkach, pretože ich sama nezažila. Jej hrdinky prechádzajú osobným peklom, stratou zázemia a spoločenským odsúdením, no zakaždým v sebe nájdu silu vstať a kráčať ďalej. Práve preto sú jej knihy také uveriteľné – tá bolesť a odhodlanie v nich nie sú vymyslené, sú odžité.

Éra, kedy autorka tvorila pod menom Zuzana Kozičová, je pre pochopenie jej dnešnej tvorby absolútne kľúčová. Nebolo to totiž len obdobie zmeny priezviska. Bol to čas, kedy sa ocitla v prostredí silného náboženského a cirkevného vplyvu, ktorý vtedajšiu tvorbu zásadne poznačil. [1, 2]

V jej knihách z 90. rokov (ako napríklad jej románový debut Beda porazeným z roku 1993, ktorý vyšiel ešte pod menom Kozičová) literárna kritika jasne vnímala sentimentálnejší tón a silný moralizátorský podtext. Tvorba pod cudzím menom pre ňu znamenala obdobie, kedy bola jej vlastná spisovateľská dravosť utlmená očakávaniami a pravidlami prostredia, v ktorom vtedy žila.

Precitnutie a literárny reštart

Skutočný zlom a hlboká paralela k jej dnešným hrdinkám (ako je Néde v Hawránku) prichádza práve po rozvode a odchode z tohto cirkevného prostredia. [1]

Keď Zuzana odhodila priezvisko Kozičová a vrátila sa k rodnému menu Kuglerová, nebol to len formálny úkon: [1]

• Oslobodenie talentu: Oficiálne opustila náboženský sentiment a moralizovanie.

• Návrat k dravosti: Vrátila sa k tvorbe pre náročného čitateľa – k divej, pohanskej mystike, slobode a nespútaným emóciám.

• Odraz v hrdinkách: Presne tento moment „vytrhnutia sa z okov rodiny a dogiem“ pretavila do osudu Néde. Matka Néde v Hawránku stelesňuje presne to, čo Zuzana zažila pod menom Kozičová – rigidný systém, ktorý od ženy vyžaduje slepú poslušnosť a obetu. Útek Néde z obetného oltára je v skutočnosti metaforou pre Zuzanin vlastný útek od identity spútanej Kozičovej späť k slobodnej Kuglerovej.

Epilóg: Príbeh nedeľného dieťaťa a tajomstvo oltára

Ak chceme skutočne pochopiť temnotu, chlad a surovosť, ktorým čelí hrdinka románu Hawránok, musíme odložiť historické kroniky a nazrieť do najhlbších detských tráum samotnej autorky. Vzťah keltského dievčaťa Néde a jej matky nie je len literárnou metaforou dávnych rituálov. Je to priama, takmer psychoterapeutická spoveď a žitá paralela k slávnemu románu Vtáky v tŕni, kde matka chladne ignoruje dcéru a uprednostňuje synov.

Zuzana Kuglerová vyrastala ako najmladšia z piatich detí, no matkinu náruč takmer nepoznala. Už od pol roka života bola odsunutá do týždenných jaslí a neskôr škôlok. Šesť dní v týždni trávila v inštitúciách medzi cudzími ľuďmi a s rodinou trávila iba jediný deň. Bola takzvaným „nedeľným dieťaťom“ – a práve tu nachádzame mrazivý autobiografický kľúč k samotnému menu jej hrdinky Néde. 

Tento hlboký pocit citovej izolácie a opustenia umocnil fatálny boj o zdravie. Malá Zuzana ochorela na tuberkulózu a medzi prvým a siedmym rokom života absolvovala minimálne päť dlhodobých liečení vo Vysokých Tatrách, kde zakaždým strávila pol roka až rok osamote. Skúsenosť zraniteľného, chorého dieťaťa, ktoré v tatranských sanatóriách bojuje o čistý dych a prežitie bez matky, sa v románe natvrdo pretavila do scény na obetnom oltári. Tam, kde Néde v jedinej sekunde dospieva, stráca všetky ilúzie a začína svoj divoký beh o holý život, píše Kuglerová vlastnou krvou a prežitou bolesťou.Tento príbeh však nemá len temné tóny. Absenciu materskej lásky malej Zuzane kompenzoval jej otec. V jej živote zanechal nezmazateľný odtlačok silného, spoľahlivého ochrancu a mravnej kotvy. Práve tento archetyp otca-ochrancu autorka geniálne premietla do rodinných vzťahov v Hawránku. Néde síce v knihe svojho otca nepozná, no ochrannú ruku a bezpečie nachádza v postave svojho brata, ktorý sa stáva jej štítom proti zlobe sveta.

Zuzana Kuglerová musela v reálnom živote sama symbolicky utiecť z obetného oltára citového chladu, detskej choroby a neskôr aj nefunkčného manželstva pod cudzím priezviskom, aby dokázala dať svojim hrdinkám takú neuveriteľnú, živelnú silu. 

Kráľovná slovenského magického realizmu tak vo svojich knihách nerobí lacné triky. Transformuje vlastné najhlbšie rany do mýtov, čím dokazuje, že tie najväčšie víťazstvá nad osudom sa rodia vtedy, keď sa človek uprostred absolútnej samoty rozhodne prežiť.

Autor: Aurelia Skriptor,

Foto a video: archív Zuzany Kuglerovej

Príbeh knihy Posledná dácka princezná

Táto kniha má svoj vlastný príbeh. A napriek tomu, že už pri jej prvom vydaní sa predalo za 3 mesiace 6 000 kusov, dlho bola mojou skrytou ranou. O ktorej som nehovorila, lebo deti, lebo rodina... Písala som ju v čase, keď som bola privydatá do jedného cirkevného spoločenstva, ktoré malo pre svojich členov výber odporúčanej, či skôr prikázanej literatúry. Akosik som v tom zozname nenašla nič, čo by ma nadchlo. Tak som si povedala, že napíšem čosi podľa ich gusta ale zároveň prudko čítavé.

 Inšpirovala som sa rozsi

ahlou knižnicou, ktorú som si vybudovala pred sobášom. Potom som otehotnela, tehotenstvo bolo rizikové, skoro dva mesiace v nemocnici. Keď som sa vrátila, z mojej knižnice riadne ubudlo. Manželovo oddôvodnenie? Boli tam knihy, inšpirované diablom. Len námatkou tie tituly, čo skončili v ohni: Posledný rytier dánsky, Večne spievajú lesy, Zo smrtonosnej hory fúka, Quo Vadis... Presne vtedy vo mne padlo rozhodnutie odíať. Pretože knihy sú moja chrbtica, celý život ma držali pokope. A keď človek, s ktorým som žila, takúto základnú vec nepochopil a s mojim majetkom zaobchádzal ako zo svojim, nemala som čo pri ňom hľadať. Lenže rozvod v tom spoločenstve bolo čosi, čo si žena nemohla dovoliť. Tak na zavolali pred radu starších. Daniel Pastirčak by si tu chvíĺu mohol pamätať. Že som si mala sama vybrať trest. Vzdať sa toho, čo mi je najmilšie. Nuž, Daniel žil v intelektuálnom bratislavskom zbore. Iste nevedel, že v iných, regionálnych zboroch sa pália knihy. Rok 1987. To nie je až tak dávno... Mojim trestom bol zákaz písania. A román Beda porazeným mal byť mojou poslednou knihou. Nebol. Potom ešte vyšlo plno. A prišli aj iné veci ... Ospravedlnenie, síce len od podaktorých "bratov starších" za to, čo sa mi vtedy stalo.

Žijem. Píšem.

No na svoje spálené knihy nikdy nezabudnem.

Bola som pri tom

(Desaťročnica vydavateľstva Pars Artem v Letnej čitárni U červeného raka)

19. mája sa pri príležitosti desiateho výročia založenia vydavateľstva Pars Artem konala v bratislavskej mestskej Letnej čitárni U červeného raka milá slávnosť. Desaťročnica vydavateľstva Pars Artem. Akcia vydavateľstva malého, ale veľkého svojím významom, dosahom.

Pred desiatimi rokmi totiž traja vynikajúci slovenskí literáti Zuzana Kuglerová, Ján Tazberík a Ondrej Kalamár prišli s revolučnou myšlienkou: podporiť talentovaných autorov publikujúcich na sociálnych sieťach. Dať im priestor, najlepším umožniť publikovať svoju tvorbu knižne, umožniť im rásť.

Myšlienka sa vzápätí zhmotnila do podoby občianskeho združenia internetových autorov a vydavateľstva Pars Artem. Tento koncept je v tradičnom vnímaní krásy, harmónie a hodnoty novinkou. Internetoví autori sa môžu stať členmi facebookovej skupiny Literárne (ne)formality, ktorú Kuglerová založila práve pre nich. Je to miesto, kde majú plne priznané právo na názor a na autentickosť, inak zdieľané len s publikom sietí. Nech už ide o verše vyjadrujúce zážitok z krásy okamihu alebo z pokusu o vystúpenie z vlastných tieňov, jedno či „priamo z ulice“, či z pohlcujúceho prítmia osamelosti. Je to miesto, kde majú možnosť spätnej väzby, možnosť rozvíjať sa, pričom združenie im umožňuje dať svojim dielam knižnú formu a tak zachovať hodnotu, ktorá by sa inak mohla v digitálnom svete rozplynúť a navždy stratiť.

V oblasti slovenskej literatúry pred desiatimi rokmi vzniklo teda čosi nové, čo tu v takejto „organizovanej“ podobe dosiaľ nebolo, čo u nás dovtedy chýbalo. Týmto odvážnym a riskantným činom bolo zasadené semiačko, ktoré nielenže vyrástlo do podoby stromu, krásneho, bohato sa košatiaceho mnohými aktivitami a možnosťami, ale aj bohato rodiaceho ušľachtilé ovocie.

V neformálnom rozhovore po oficiálnom programe mi zakladateľka prezradila, že začiatky fungovania združenia i vydavateľstva boli veľmi ťažké, ale aj neskôr sa objavovali rôzne prekážky. Aj finančného rázu. Dnes si Pars Artem veľkú časť aktivít financuje z grantov FPU a Bratislavského samosprávneho kraja. Časť nákladov je hradená z členských príspevkov a na niektoré podujatia, ako napríklad na „desaťročnicu“, prispievajú aj samotní členovia (čo už samo o sebe má vysokú výpovednú hodnotu, poz. autorky). Poznamenala, že veľmi cenná je aj podpora Slovenského literárneho centra, vďaka ktorej sa vydavateľstvo zúčastňuje zahraničných knižných veľtrhov, napríklad tento rok v talianskej Bologni a v Prahe (Svět knihy). Jedným dychom však zároveň zdôraznila, že pre ňu osobne je obzvlášť dôležitá vytrvalá podpora a priateľstvo básnikov, s ktorými spolupracuje.

O vydavateľstve hovorila so zadosťučinením a hrdosťou - pre desiatky vydaných titulov a preto, že viacerí autori získali úspech dokonca aj v zahraničí: Ondrej Kalamár a Miroslav Kapusta v Srbsku; Janka Biskupičová, Danica Hrnčiarová - Šišláková na Ukrajine. Až po mojej priamej otázke priznala, že počas existencie Pars Artem vychádzal v časopisoch rôznych krajín výber aj z jej tvorby: v Moldavsku, Poľsku, Bulharsku, Srbsku, Bielorusku, Čiernej Hore, Rusku, vo Veľkej Británii.

Potom hneď prešla k tomu, že si veľmi cení festival Pars Poetry (v posledných rokoch s medzinárodnou účasťou), s rovnomennou súťažou, ktorého súčasťou bývajú aj výstavy ilustrátorov kníh vydaných v Pars Artem.

Čo sa týka rôznych iných aktivít, s veľkou úctou hovorila napríklad o Miroslavovi Kapustovi, ktorý už viac ako desať rokov organizuje v Banskej Bystrici podujatie Ars Poetica Neosoliensis, ktoré má v regióne veľmi dobrú odozvu. Predstavuje na ňom tvorbu slovenských aj zahraničných autorov a patrí k najaktívnejším členom Pars Artem. Keďže sa okolo neho sústredila silná skupina regionálnych autorov, Pars Artem založilo v Banskej Bystrici pobočku, ktorú vedie práve on.

A ešte pár slov o slávnostnej zložke programu. Na javisku sa striedali zakladajúci členovia Pars Artem so svojimi hosťami: Zuzana Kuglerová, Ondrej Kalamár (aj ako moderátor), Ján Tazberík, Miroslav Kapusta, Danuša Dragulová - Faktorová, Bibiana Buchelová, Janka Biskupičová, Sergej Shelchovy.

O predely medzi ich vystúpeniami sa postarali Devínske divy. Ak nás jednotlivé vystúpenia vždy nanovo zaodeli do rúcha umeleckého slova, hlasy členiek tohto speváckeho zboru boli vzácnou brošňou, ktorú nám svojimi piesňami pripínal na hruď – tam, kde bije srdce.

Ako v krátkosti vyjadriť obsah prednesených umeleckých textov na tomto malom priestore, keď i tá najkratšia báseň je v skutočnosti celým vesmírom? Aby som dokázala urobiť aspoň ako-tak zreteľný náčrt pre tých, ktorí tam neboli, vypomôžem si J.Tazberíkom.

Položím všetky slová, ako plynuli za sebou, na imaginárnu fóliu, potom ju zrolujem, zlepím a mám objekt, v ktorom sa dá rôznymi skratkami pohybovať od motívu k motívu, od autora k autorovi, v dôsledku čoho „nastáva iná súvzťažnosť, iná obkročná sémantika“ (J. Tazberík: Múr a iné textúry) - nová sémantika: nový význam ad hoc.

Pokúsim sa o tento zážitok podeliť aspoň v skratke. Pre jednoduchšiu orientáciu úvodzovky pri citátoch ponechám, no v zátvorkách namiesto celých mien autorov uvediem len ich iniciály:

Básnik je človek ako ktokoľvek iný. Aj on sa usiluje žiť tak, aby mohol kedykoľvek o svojej púti povedať: „to svoje som si napísal sám“ (MK), len súčasťou, takmer podmienkou, jeho života je báseň. Básnici „žujú báseň namiesto kôrky chleba“ (ZK), tvorba ich vyživuje zvláštnym spôsobom, lebo „práve slová ... v každom verši cítim ich semeno k rastu môjho nového začiatku“ (MK).

Básnik si uvedomuje váhu slova vo svojej tvorbe i v širšom kontexte: „ešte ma drží slovom nad vodou“ (MK); „koľko jazykov sme dokázali vytvoriť, len aby sme si navzájom nerozumeli!“ (OK). Básnik si je vedomý faktu, že jeho mimoriadny dar narábania so slovom musí byť zodpovedné, lebo ono, slovo, má vzácnu schopnosť človeka kultivovať, a to už od detstva. Aby sa básnikovi podarilo „napásť dobro“, „na obežnú dráhu s priateľkou fantáziou“ (ZK) vylieta rád. Bez fenoménu dobra sa nedá šťastne zakoreniť, ani žiť. Presne ako sme to počuli aj v krátkej próze: „aby deti vydržali, ... dedko alebo babka rozprávali rozprávky alebo príbehy zo života. A ony si tie, čo sa im najviac páčili, nechávali rozprávať opakovane, hoci ich poznali naspamäť“ (JB).

Báseň je pre básnika istým procesom, je objavovaním najlepšej podoby autora, je jeho rastom k vyššej kvalite svojho ja: „tam – hore... tam posielam svoje slová“ (MK). Je hľadaním zmyslu života, istoty v ňom, aj keď predsa len s pochybnosťami: „Čo hľadať? A čo vlastne nájsť?“ (DD-F), je to „pevný bod, ktorý sa nemení - je pre mňa ten kameň balvanom a či zázemím?“ (BB).

Báseň je aj skromným uvedomením si vlastných možností a kruhu života, pretože „Rieky, ich pramene, toky, ústia. Tam ústia, kde dočiahnem“ (DD-F), „veď každé more vlastne začína pri prameni“ (OK). Je hlbokým poznaním pravdy, že všetko na svete súvisí: „nikdy nič neprežilo oddelene od sveta, len samo osebe, bezdotykovo..., hoci by sa chcelo vzpierať“ (BB).

Pre vznik básne je za každých okolností potrebná sloboda, tá vnútorná predovšetkým: „napokon sloboda je to najvzácnejšie“ (ZK), aj tá – iná. To sme si museli chtiac-nechtiac pripomenúť už aj len vďaka samotnej fyzickej prítomnosti popredného básnika z Ukrajiny Sergeja Shelkoyho. O to viac pod vplyvom veršov, ktoré prečítal zo svojej dvojjazyčnej zbierky (takže Zuzana Kuglerová ich mohla hravo predniesť v preklade). V jeho prípade síce neplatí to známe inter armae silent musae“, ale aké by to bolo krásne, ak by nemusel byť konfrontovaný s hrôzami vojny ani on, ani nikto, ani umenie nie! Tu aj slová: „modlím sa za statočnú nádej v tichu, čo by sme si bez nej počali?“ (BB) dostávajú nový rozmer.

Autori sa však nevenovali len takýmto „veľkým“ a vážnym témam, ale i bežnej problematike starnutia a vzťahov; potešila odhodlaná mužnosť prekladaná krehkosťou a presakujúcou, niekedy až rafinovanou, ženskosťou; pošteklila sebairónia aj vkusný významotvorný erotický motív, konfrontovali sa recitácie veršov s brisknými smutnokrásnymi postrehmi o paradoxoch života; zaujali potreba väčšieho priestoru i minimalizmus.

Ako vidno, program bol starostlivo pripravený. Škoda len, že pre problém s elektronikou nemohli odznieť básne viacerých autorov zhudobnené pomocou AI Zuzanou Kuglerovou.

Pre úplnosť by som ešte rada uviedla - s tým, že riskujem neúplnosť - mená ďalších osobností, ktoré svojou prítomnosťou zdôraznili skutočný význam Pars Artem (v náhodnom poradí): Dana Podracká (poetka), Alexander Halvoník (literárny kritik), Andrej Ferko (prozaik), Martin Chudík (básnik), Jozef Ťažký (riaditeľ Slovenského literárneho centra), Ingrid Majeríková (riaditeľka Vydavateľstva Matice slovenskej), Ludomír Molitoris (Generálny tajomník Spolku Slovákov v Poľsku). Z ostatných hostí spomeniem aspoň Lenku Riečanskú (prozaičku), Oľgu Gluštíkovú (poetku) a Iraidu Bararu (prekladateľku).

Zhrnutie: Ako vidno, projekt Pars Artem nie je len o básnikoch, je o živote ako takom. Okrem iného potvrdzuje aj to, že človek dáva, čo dostal, ak dá tomu, pravda, rozkvitnúť – aj Zuzana Kuglerová sama spomenula: „Môj život výrazne ovplyvnili viacerí literáti. Počas stredoškolských rokov to bol Vojtech Mihálik v Novom slove mladých; na vysokej škole Milan Rúfus a Miroslav Válek, prebudili vo mne lásku k poézii aj túžbu pochopiť princípy jej tvorby; neskôr Anton Hykisch a Milan Ferko, tí zasa objavili vo mne prozaičku.“

Apropo, „rozkvitnúť“. Začiatkom programu prešiel po chodníčku párkrát hore-dolu Andrej Ferko. S nevšednou ružovou pivóniu v ruke. Jej dlhá pevná stonka pekne symbolizovala dlhú cestu, počas ktorej Pars Artem i jeho zakladateľka museli prestáť všetky nepohody, museli načierať živú vodu z najhlbších hlbín svojich koreňov a za ešte nezrodený kvet museli dýchať celou svojou existenciou. Odmenou je nakoniec pozoruhodný výsledok - „desaťročnica“. Úspešná.

Anna Hrubá

Ján Tazberík: Prelínanie ako tichá ontológia blízkosti

Bibiana Buchelová: Prelínanie

Vydavateľstvo PARS ARTEM 2025

Básnická zbierka Prelínanie od Bibiany Buchelovej vstupuje do priestoru súčasnej slovenskej poézie nenápadne, bez gest manifestu či experimentálnej okázalosti. Jej sila spočíva práve v opačnom pohybe: v civilnosti, introspekcii a v pokuse zachytiť človeka ako bytosť zloženú z vrstiev, vzťahov, rodových pamätí, dotykov a skúseností. Už samotný názov zbierky naznačuje, že nejde o poéziu izolovaných významov, ale o text budovaný na princípe spojitosti — medzi telom a krajinou, mužským a ženským princípom, minulosťou a prítomnosťou, individuálnou skúsenosťou a širším vedomím spolupatričnosti.

Úvodná báseň „Prelínanie (ja)“ predstavuje azda najpresnejší poetický kľúč k celej zbierke. Subjekt sa tu nevymedzuje cez pevné identity, ale cez priepustnosť. „Nikdy nie len čierna a biela,“ píše autorka a odmieta tak ostré hranice medzi protikladmi. Človek je v jej chápaní výsledkom sedimentácie skúseností, rodových línií, geografických i emocionálnych vrstiev.

Mimoriadne pôsobivý je moment, keď sa osobná identita prepája s krajinou: „Hlboké korene
siahajúce cez horehronské podzoly / až po maďarské černozeme“. Geografia sa tu nemení iba
na kulisu, ale na vnútornú mapu subjektu.Práve motív vrstvenia a vzájomného prenikania tvorí základnú filozofiu zbierky. V básni „Prelínanie“ autorka konštatuje: „Nikdy nič neprežilo oddelenie od sveta“. Ide o jeden z ústredných výrokov knihy. Buchelová nevidí existenciu ako izolovaný individuálny proces,
ale ako neustálu výmenu energií, pamäte a blízkosti. Je to poézia vzťahovosti — nie však v sentimentálnom zmysle, ale v ontologickom. Človek jestvuje iba v kontakte. Táto potreba spojenia sa v zbierke často realizuje cez telesnosť. Eros u Buchelovej nie je ornamentom ani provokáciou; je spôsobom poznania. Verše „načrieť jeden druhému do podstaty / a naliať si ju navzájom do žíl“ patria k najintenzívnejším miestam knihy. Intimita tu nadobúda takmer mytologický rozmer — návrat „k prapočiatku svetov“ naznačuje, že partnerská blízkosť nie je iba psychologickou skúsenosťou, ale archetypálnym pohybom smerom k celistvosti.

Z formálneho hľadiska autorka pracuje s voľným veršom, civilným slovníkom a minimalistickou obraznosťou. Jej poetika nestojí na komplikovaných metaforických konštrukciách, ale na postupnom rozvíjaní myšlienkového rytmu. Niektoré texty pôsobia až meditativne; skôr než dramatický oblúk vytvárajú priestor pre vnútorné zotrvanie. Rozumie sa, dá sa namietnuť, že práve v tom možno spočíva aj určité riziko zbierky — miestami sa jej introspektívnosť pohybuje na hrane deklaratívnosti a niektoré básne by zniesli väčšiu obrazovú kondenzáciu. Napriek tomu však zbierka nestráca autenticitu. Buchelová píše s evidentnou potrebou pomenovať vlastnú skúsenosť bez irónie a bez postmoderného odstupu, To treba obzvlášť oceniť.

Dôležitý je aj generačný a kultúrny kontext vydania knihy. Zbierka vyšla vo vydavateľstve PARS ARTEM, ktoré sa v posledných rokoch profiluje ako priestor pre pôvodnú slovenskú poéziu a podporu domácich autorov. Vydavateľstvo vzniklo v roku 2016 a okrem knižnej produkcie organizuje aj literárne salóny, autorské čítania a kultúrne podujatia zamerané na prepájanie literárnej komunity. V čase, keď je vydávanie poézie ekonomicky riskantné a často odsúvané na okraj trhu, predstavuje činnosť PARS ARTEM dôležitý kultúrny akt.

Charakteristická je aj orientácia vydavateľstva na osobnostné typy poetík a na autorov, ktorí zostávajú mimo dominantných literárnych trendov. Prelínanie preto možno čítať aj ako súčasť širšieho návratu k poézii, ktorá sa nehanbí za emocionalitu, spiritualitu ani za hľadanie zmyslu v medziľudských väzbách. Bibiana Buchelová nevytvára jazykový experiment ani generačný manifest; jej ambíciou je zachytiť jemné pohyby vnútorného sveta. A práve v tejto tichosti sa ukrýva sila jej zbierky. Neútočí na čitateľa efektnosťou, ale pozýva ho do priestoru, kde sa identita nevymedzuje hranicami, ale tým, čo všetko sa v človeku stretáva, mieša a
zostáva navždy prítomné.

O básnických samovrahoch

 Dlho som rozmýšľala, či mám túto úvahu napísať. Nie som z tých, čo verejne kritizujú basnické výplody na sociálnych sieťach. Napokon, tam má každý svoj piesoček a je na ňom, komu ukáže hračky, ktoré má na pieskovisku.

Keď sa však objaví v novinách čosi, čo neviem nazvať inak, ako zle zvládnutým hybridom medzi viazaným a voľným veršom, myslím, žeby sa mal ktosi ozvať. Pretože to, čo je na papieri, má váhu. Podsúva sa to ako norma kvality, kýmsi kontrolovaná, editovaná, odsúhlasená a zafinancovaná.
A v tom prípade to nie je chyba autora, ktorý napokon môže byť výnimočným talentom v inom žánri, ale redakcie. Resp. redaktora.
Pretože pustiť do sveta báseň, ktorá sa tvári ako viazaný verš a pritom má totálne rozkolísaný rytmus, v ktorej sa to hmýri gramatickými rýmami najlacnejšieho druhu, kde sú v skoro každom riadku genetívne metafory, ukazuje len jedno: redaktor, ktorý takúto báseň pustil do novín, nemá ani páru o základoch poetiky a žiaden orol túto biedu nevynesie nad tatranské štíty.
Natíska sa otázka: prečo to spravil. Či napokon v autorovi nezbadal iba niekoho, z koho by mohol mať v budúcnosti osoh ako zo samoplatcu.
Neviem.
Možno sa mu tá báseň páčila taká aká je.
Pre autora však takýto počin znamená malú samovraždu. Lebo je ubezpečený, že je to dobré také, aké to je. Jedného dňa dá dokopy viacej básní podobného druhu, ponúkne ich a...
Môžu nastať dve situácie.
Ak ich ponúkne redakcii, v ktorej sedia podobní antiznalci, má šancu dostať sa do edičného plánu. Ak má na účte balík peňazí, antiznalci si pošúchajú dlane, potlapkajú ho po pleci a knihu vydajú. Ak peniaze nemá, skúsia poźiadať o grant, veď mu už čosi zverejnili, je to talent.
A práve tu je pes zakopaný. V komisiach, ktoré žiadosti hodnotia, nie sú antiznalci, ale profesionáli. Tí na prvý pohļad zbadajú, že to čo majú pred sebou, je nepodarený pokus o viazaný verš. Vidia chabé pokusy o rýmovanie, ktoré sa vo väčšine prípadov končia gramatickým rýmom, vidia inverziu, vidia klišé, vidia, že možno by sa čosi dalo zachrániť, ak by sa autor netlačil do viazaného verša, ale by skúsil svoju báseň pretransformovať do voľného. A vidia aj to, že úlohou redaktora bolo pracovať s autorom na zlepšení textov. Žiadosť zamietnu, autor je urazený, redakcia tiež, nadávajú a sťažujú sa, aký bol verdikt nespravodlivý.
To je prvá situácia. Druhá, že autor pošle svoj básnický rukopis do renomovaného vydavateľstva, kde sedia profesionáli, pozrú si zopár strán a keďže je na prvý pohľad jasné, že ide o autora, ktorý nemá ani šajn o základoch poetiky, rukopis vrátia
Verdikt je rovnaký: nevhodné na publikovanie.
A tak tá jedna nevyeditovaná báseň, zverejnená na začiatku v plátku, do ktorého by žiaden renomovaný autor nestrčil nos, znamená pre autora slučku na krku. Tá báseň totiž ide s ním. Je dohladateľná cez google, cez archívy, cez AI. Je jeho prvou publikačnou pečaťou.
Ùprimne, je mi takého autora ľúto, najmä ak prekvitá v iných žánroch, kde je jeho talent, hoci neobrúsený, jasný.
Nedá mi nevzdýchnuť si: kde je Mihálik, čo by vedel na rovinu povedať: nepíš poéziu, si v nej slabý, píš prózu, na to máš!!! Kde sú tie staré redaktorky, ktoré si s vami sadli nad váš text, preberali verš za veršom, vysvetlovali, kde treba slová pridať, kde ubrať, aby sa zjednotil rytmus, červeným perom podčiarkovali gramatické rýmy, zeleným slovnú inverziu a modrou genetívne metafory?
Vymierajúci druh.
Vytratili sa z redakcií ako sila navyše. Zostali ekonómky, pre ktorých je dôležité nájsť samoplatcov a presvedčit ich o ich genialite.

Škoda.
Lebo takto poráža kvalitu ekonomický prospech. No ako som povedala na začiatku: renomovaný autor si vždy najprv pozrie portfolia nie jedného, ale minimálne 5 vydavateľstiev. Vidí, kto tam publikuje. A podľa toho sa rozhodne, či a komu svoj rukopis ponúkne.
Renomované meno je aj pre vydavateľa istou zárukou. Aspoň v tom, že pri hodnotení žiadostí o grant odborná komisia hneď zistí, že nemá pred sebou nepodarený hybridný paškvil, ktorý nevie, či je viazaným alebo volným veršom, ale skutočnú kvalitnú poéziu
Veď je to aj o ich odbornej cti.

Magický realizmus Zuzky Rozpravkárky

 Medailón autorky

Zuzana Kuglerová (1955) je slovenská spisovateľka, poetka, publicistka a autorka povestí, ktorá sa dlhodobo venuje prepojeniu histórie, mytológie a literárnej imaginácie. Jej tvorba zahŕňa historické romány, povesti, knihy pre deti aj literatúru faktu. Charakteristickým znakom jej próz je prelínanie reálneho a nadprirodzeného, dôraz na duchovnú pamäť krajiny a cit pre poetickú obraznosť. V slovenskej literatúre predstavuje výraznú autorku, ktorá rozvíja osobitý variant magického realizmu zakorenený v slovanskej tradícii a archeologických vrstvách našej krajiny.

---

Perex

Magický realizmus v slovenskej literatúre má mnoho podôb – od jemnej poetickosti Vincenta Šikulu až po symbolické prelínanie reality a mýtu u Jany Bodnárovej. Tvorba Zuzany Kuglerovej však predstavuje osobitnú líniu: magické v nej nevyrastá z exotiky ani z literárnej hry, ale z hlbokej pamäti krajiny, z archeologických nálezísk, z povestí a z duchovných vrstiev, ktoré pretrvali stáročia. Kuglerová vytvára magický realizmus, ktorý je slovenský svojou podstatou – historický, mytologický, kontemplatívny a zároveň živý.

---


Krajina ako pamäť a prameň magického

Tvorba Zuzany Kuglerovej stojí na presvedčení, že svet je viacvrstvový. Historická realita je len jednou z rovín, pod ktorou sa skrývajú ďalšie – mytologické, duchovné, archetypálne. Postavy jej próz žijú v priestore, kde sny, znamenia a vízie nie sú psychologickými preludmi, ale legitímnymi nositeľmi poznania. Krajina nie je kulisou, ale aktívnym činiteľom. Predmety majú pamäť. Miesta majú vôľu. Čas je priepustný.

Tento spôsob videnia sveta je príbuzný magickému realizmu, no zároveň je hlboko slovenský. Kuglerová nepreberá latinskoamerické modely – ona ich nepotrebuje. Slovanská mytológia, keltské vrstvy našej krajiny, archeologické lokality, povesti a legendy poskytujú dostatok materiálu na vytvorenie autonómneho variantu magického realizmu.

Arcibiskupova studňa: posvätnosť priestoru

V knihe povestí Arcibiskupova studňa sa magický realizmus prejavuje najmä cez posvätnosť miesta. Studňa nie je iba technickým objektom, ale živým symbolom, ktorý nesie pamäť a energiu. Historické udalosti sa prelínajú s legendami, sny postáv sú pokračovaním reality a realita je predĺžením sna. Kuglerová tu ukazuje, že magické nevzniká mimo sveta – ono je v ňom prítomné odjakživa, len sa občas rozhodne prehovoriť.

Dcéra riečnej panny: starovek v slovanskej krajine

Dcéra riečnej panny je dielom, v ktorom sa magický realizmus spája s odvážnou historickou víziou. Príbeh zasadený do obdobia okolo roku 1300 pred naším letopočtom pracuje s myšlienkou, že v našich končinách mohla v exile dožiť najmladšia dcéra faraóna Achnatona. Toto spojenie staroegyptskej mytológie so slovenskou krajinou vytvára fascinujúci kultúrny most. Riečna panna tu nie je fantazijnou bytosťou, ale prirodzenou súčasťou sveta, v ktorom sa prelína ľudské a nadprirodzené. Krajina má vlastnú identitu, rieka je nositeľkou pamäti a magické je rovnako staré ako civilizácia.

Hawránok: archeológia ako živý organizmus

V románe Hawránok, zasadenom do obdobia keltského osídlenia, sa magický realizmus prejavuje najmä v priepustnosti času. Archeologická lokalita nie je mŕtvym miestom, ale živým organizmom, ktorý dýcha minulosťou. Keltské rituály, duchovia predkov a prastaré bytosti vstupujú do súčasnosti bez toho, aby narušili logiku príbehu. Kuglerová tu ukazuje, že história nie je uzavretá kapitola – je to prúd, ktorý sa neustále vracia.

Slovenský kontext: medzi Šikulom a Bodnárovou

V kontexte slovenskej literatúry možno Kuglerovú zaradiť medzi autorov, ktorí rozvíjajú magický realizmus v jeho poeticko-mytologickej podobe. Jej tvorba stojí po boku Vincenta Šikulu, ktorého prózy sú preniknuté jemným magickým presahom a hlbokým prepojením s ľudovou tradíciou. Podobne aj Ľubomír Feldek, Peter Jaroš, Jana Bodnárová či Dušan Dušek pracujú s prelínaním reality a symbolu, no Kuglerová sa od nich odlišuje systematickou prácou s mytologickými archetypmi a historickými vrstvami krajiny. Jej magický realizmus je menej groteskný a viac duchovne symbolický; menej sociálny a viac archetypálny.

V dialógu so svetovým magickým realizmom

V porovnaní so svetovým magickým realizmom má Kuglerovej tvorba mnoho spoločných znakov – magické ako prirodzená súčasť reality, dôraz na kolektívnu pamäť, poetický jazyk. No zároveň je odlišná. Kým Márquez či Allendeová čerpajú z karibskej a mestickej tradície, Kuglerová vyrastá zo slovanského a keltského kultúrneho priestoru. Kým latinskoamerický magický realizmus často pracuje s groteskou a iróniou, Kuglerová sa sústreďuje na duchovnosť, posvätnosť a symbol. Jej magický realizmus je pokojnejší, hlbší, viac kontemplatívny. Je to magický realizmus krajiny, nie spoločenských otrasov.

---

Záver

Magický realizmus v tvorbe Zuzany Kuglerovej je návratom k vrstvenému videniu sveta, v ktorom sa realita a mýtus nevylučujú, ale dopĺňajú. Je to literatúra, ktorá obnovuje staré spojenia: medzi človekom a krajinou, medzi minulosťou a prítomnosťou, medzi viditeľným a skrytým. Kuglerová vytvára jedinečný slovenský variant magického realizmu – poetický, historicky presiaknutý, duchovne hlboký a nadčasovo magický. Jej diela dokazujú, že magické nie je únikom z reality, ale jej najhlbšou vrstvou.

Konzekventná poetika svetla a ticha

 

Ján Tazberík (1950) je významnou osobnosťou slovenskej poézie od druhej polovice 20. storočia až po súčasnosť. Jeho dielo sa vyznačuje nepretržitým vývojom, premyslenosťou a vysokou úrovňou kultivovanosti, filozofickej hĺbky i estetickej precíznosti. Debutoval zbierkou Pramene svetla (1977) a v priebehu štyroch desaťročí publikoval viaceré zásadné tituly: Rozpätie jasu (1983), Interpunkcia svetla (1990), Svetlo a iné stroje (2016) či Spod hladiny kameňa. Za svoju tvorbu získal Cenu Slovenského centra PEN a ďalšie odborné ocenenia. Pre jeho poéziu je typická sústredená metaforika s troma hlavnými motívmi: svetlo, kameň, slovo. Tieto prvky formujú jedinečný charakter jeho básní.

Tazberík sa odlišuje od väčšiny súčasných slovenských básnikov, ktorí využívajú fragmentárnosť či iróniu. Jeho poézia je konzistentná, metafyzická a svetlo, kameň, priestor a slovo majú ontologický význam. Tvorba nie je zameraná na každodennosť alebo sociálne témy, ale je kontemplatívna a meditatívna. V slovenskej poézii je málo autorov, ktorí systematicky budujú vlastný poetický vesmír – Tazberík je jedným z nich.

Minimalizmus, presnosť a „architektonika“ verša

Jeho básne sú komponované s precíznosťou – niektoré pripomínajú japonskú kaligrafiu, iné zase reliéf vytesaný do kameňa. Na rozdiel od mnohých súčasných autorov, ktorí využívajú voľný prúd obrazov, Tazberík tvorí hutné, poctivo vystavané verše bez zbytočností. Jeho metafory sú jednoduché, nezdobené, no zároveň nesú hlboké myšlienky.

 

 Filozofická orientácia a existenciálna presnosť

Tazberíkova poézia sa vyznačuje silným fenomenologickým pohľadom; sústreďuje sa na svetlo, predmety, priestor a bytie. Odkláňa sa od tradičných autobiografických či spoločensky orientovaných tém slovenských autorov a namiesto toho rozvíja zriedkavú metafyzickú skúsenosť.

 

 Zaradenie do svetovej poetickej scény: blízkosť k európskemu modernizmu

Jeho poetika prirodzene nadväzuje na:

• Rilka (svetlo, vnútorný priestor),
• Trakla (hutnosť obrazu),
• Miłosza (metafyzická presnosť),
• Jabèsa (slovo ako bytnosť).

Tazberík je typ autora, ktorého by zahraničný editor vedel zaradiť medzi európskych kontemplatívnych modernistov.

 

Univerzálnosť tém

Svetlo, kameň, priestor a ticho predstavujú transkultúrne symboly, ktoré sú univerzálne zrozumiteľné. Jeho poéziu možno jednoducho preložiť, pretože nie je závislá od miestnych reálií.

 

Estetická konzistentnosť

Zahraničné literárne trhy oceňujú autorov, ktorí majú dlhodobú, ucelenú poetickú víziu. Tazberík presne toto spĺňa — jeho tvorba pôsobí ako jedna veľká kniha písaná štyridsať rokov.

 

Stabilná metafyzická línia v prostredí, kde dominuje fragmentárnosť

V čase, keď slovenská poézia často inklinuje k irónii, performativite či civilnosti, Tazberík predstavuje kontinuitu duchovnej a filozofickej lyriky. Je jedným z mála, ktorí túto tradíciu udržiavajú na vysokej úrovni.

 

Kultivácia jazyka a obraznosti

Jeho verše sú učebnicovým príkladom presného básnického jazyka. Pre mladých autorov predstavuje model, ako pracovať s metaforou bez ornamentu a s obrazom bez chaosu.

 

Dlhodobý vplyv na poetickú kultúru

Tazberíkova tvorba má potenciál byť v budúcnosti vnímaná ako jeden z pilierov slovenskej metafyzickej lyriky. Jeho dielo je zároveň archívom estetickej disciplíny, ktorá bude pre literárnu vedu dôležitá aj o desaťročia.

 

Záver

Tazberíkova poetika je založená na motívoch svetla, priestoru, kameňa a slova, ktoré spracováva presne a obrazovo disciplinovane. Jeho verše sú minimalistické, ale filozoficky hĺbavé, bez ornamentov. V rámci slovenskej poézie tvorí stabilnú metafyzickú líniu v kontraste k fragmentárnosti či performatívnosti iných autorov. Tvorbu charakterizuje introspektíva, dôraz na architektúru verša a orientácia na univerzálne otázky bytia, jazyka a vnútorného priestoru, čím sa približuje európskemu modernizmu. Dielo je univerzálne zrozumiteľné, esteticky konzistentné a vysoko cenené. Tazberík prispieva modelom presného, disciplinovaného a filozofického básnického jazyka, ktorý upevňuje kontinuitu slovenskej metafyzickej lyriky a má potenciál stať sa jej významným pilierom.