nedeľa 7. februára 2016

Vladimíra KOMOROVSKÁ: ŠALAMÚN (ukážka z románu UTEŠENÁ FAMÍLIA)


Jediné štístko bráško, že máš na konte párny počet pádov na tú kockatú hlavu, keby si sa na ňu strepal ešte raz, prisámfakt skončíš v inom ústave, utiahol som si z Ajnštajna, keď nastúpil do Fyzikálneho ústavu SAV, aby ďalej rozvíjal zbožňovanú vedu v rámci doktorandského štúdia, lebo na slávnostnej promócii prevzal červený diplom pred zrakmi celej rodiny, ktorá sa div nerozglejila od dojatia, mamine tiekli z kútikov očí pramienky sĺz počas celého promočného aktu, aj babka si poplakala, aby sa nepovedalo, že flegmaticky prijíma úspech svojho staršieho vnuka, ale cestou do reštaurácie, kde sa k nám pridal bráškov školiteľ a potenciálny svokor Kozmas s manželkou Konstanciou a dcérou Nezábudkou už, našťastie, emócie opadli,

pondelok 25. januára 2016

Literárne kluby Slovenska: ZVOLÍK

Jedným z hostí zvolenského literárneho klubu,
 ktorý vedie Ondrej Kalamár, bol aj spisovateľ Daniel Hevier.
Ľudia mávajú rôzne potreby a koníčky, ale akosi prirodzene je v nás zakorenená potreba, aby sa tí s rovnakými koníčkami stretávali. Nie je tomu ináč ani pri tých, ktorých potrebou, záľubou, či koníčkom je písanie. A práve u tých, čo píšu poéziu, je táto potreba výrazne podmienená počiatočnou trémou a ostychom ísť, takpovediac, s kožou na trh a prezentovať svoje verše pred cudzími ľuďmi. Veď tvorba poézie je vlastne akýmsi vyzliekaním duše - a prezentovať vlastnú nahú dušu je oveľa ťažšie, ako prezentovať telesnú nahotu, tam sme pri necitlivom zásahu oveľa zraniteľnejší. Na to by mali slúžiť literárne kluby – ako platforma pre mladých, začínajúcich autorov, kde sa môžu prezentovať a kde im je poskytnutá citlivá, konštruktívna kritika.

nedeľa 24. januára 2016

Lena RIEČANSKÁ

Lena Riečanská na jednej z besied,
počas ktorých rozpráva o svojich knihách
Spomedzi množstva ženských autoriek, ktoré sa v posledných rokoch vyrojili na pultoch kníhkupectiev, svojim sviežim a nekonvenčným pohľadom na svet zaujme Lena Riečanská. Mohli by sme ju nazvať aj slovenskou Lucy Maud Montgomeryovou, ktorá sa preslávila knihou Anna zo Zeleného domu a jej pokračovaniami.

Lena Riečanská má s ňou mnoho spoločného. Nie je to iba ponor do sveta dospievajúcich dievčat, ich sveta škôl či internátov, ale aj spôsob rozprávania, akým podáva svoje príbehy. Práve táto poloha ju nadraďuje nad klasické modely ženského románu.


sobota 23. januára 2016

Benjamín ŠKREKO: Iba svoj

Benjamín Škreko, básnik,
novinár na voľnej nohe a vychutnávač života.
Jeden z najzaujímavejších zjavov súčasnej slovenskej poézie je Benjamín Škreko. Nejedná žena by si pri ňom mohla povzdychnúť: kam na tu krásu a hĺbku života chodí, na slová o láske - tej krehkej, mladej, ale aj tej zrelej, pokojnej ako hladina studne. Benjamín Škreko má presne to, čo mnohým mladým autorom chýba: hĺbku prežitého. Možno aj preto je jeho tvorba ako pohár dobrého starého vína.  Ako básnik debutoval pomerne neskoro, o to zrelšia a vyváženejšia je jeho tvorba.  Je dôkazom toho, že človek nikdy nemá hodiť flintu do žita, že sa dá na scénu poézie vstupiť aj v zrelom veku.

Ondrej KALAMÁR: Ako voda

Ondrej Kalamár, aforista, bloger, spisovateľ a básnik,
známy najmä zo sociálnych sietí 

Jeden z najznámejších a v súčasnosti aj najpopulárnejších aforistov Ondrej Kalamár prekvapí tých, čo nepoznajú jeho tvorbu z Facebooku, krehkou a nežnou ľúbostnou poéziou. Pravidelný rytmus a rýmy predurčujú jeho básňam osud pesničiek. Kalamár má za sebou viacero úspešných titulov a je priamym dôkazom toho, že ak  autor poctivo vyšliape cestu svojej tvorbe, tak si nájde široký okruh čitateľov. Je členom Spolku slovenských spisovateľov a slovenského PEN Centra (medzinárodnej spisovateľskej organizácie). Kalamár je multifunkčný autor, rovnako sa mu darí v poézii, ako v aforizmoch, glosách, krátkych prózach, či dlhších prozaických útvaroch.

štvrtok 21. januára 2016

Zuzana KUGLEROVÁ: Poľský fenomén

Zaklínač Andzreja Szapkovskeho získal popularitu
 aj ako počítačová hra




O tom, že Poliaci majú obdivuhodný vzťah k svojej histórii, som sa presvedčila už ako trinásťročné dievča. Vtedy som totiž prvý krát vzala do rúk knihu Henrika Sienkewicza. Aj keď sa zdalo, že stovky strán jeho Potopy budú nad moje čitateľské sily, ľahké plynutie niekoľkovrstvového deja moju chuť čítať jeho príbehy iba zosilnilo. Bol prvým spisovateľom, ktorého dielo som si prečítala kompletné a dala si tú námahu zohnať každú jeho knihu a to dokonca v časoch, keď som smrdela grošom a nemala som na nájomné.
Napokon, knihy vždy zvíťazili nad racionalitou ekonomických sčítaní – aspoň u mňa.