Táto kniha má svoj vlastný príbeh. A napriek tomu, že už pri jej prvom vydaní sa predalo za 3 mesiace 6 000 kusov, dlho bola mojou skrytou ranou. O ktorej som nehovorila, lebo deti, lebo rodina... Písala som ju v čase, keď som bola privydatá do jedného cirkevného spoločenstva, ktoré malo pre svojich členov výber odporúčanej, či skôr prikázanej literatúry. Akosik som v tom zozname nenašla nič, čo by ma nadchlo. Tak som si povedala, že napíšem čosi podľa ich gusta ale zároveň prudko čítavé.
Inšpirovala som sa rozsi
ahlou knižnicou, ktorú som si vybudovala pred sobášom. Potom som otehotnela, tehotenstvo bolo rizikové, skoro dva mesiace v nemocnici. Keď som sa vrátila, z mojej knižnice riadne ubudlo. Manželovo oddôvodnenie? Boli tam knihy, inšpirované diablom. Len námatkou tie tituly, čo skončili v ohni: Posledný rytier dánsky, Večne spievajú lesy, Zo smrtonosnej hory fúka, Quo Vadis... Presne vtedy vo mne padlo rozhodnutie odíať. Pretože knihy sú moja chrbtica, celý život ma držali pokope. A keď človek, s ktorým som žila, takúto základnú vec nepochopil a s mojim majetkom zaobchádzal ako zo svojim, nemala som čo pri ňom hľadať. Lenže rozvod v tom spoločenstve bolo čosi, čo si žena nemohla dovoliť. Tak na zavolali pred radu starších. Daniel Pastirčak by si tu chvíĺu mohol pamätať. Že som si mala sama vybrať trest. Vzdať sa toho, čo mi je najmilšie. Nuž, Daniel žil v intelektuálnom bratislavskom zbore. Iste nevedel, že v iných, regionálnych zboroch sa pália knihy. Rok 1987. To nie je až tak dávno... Mojim trestom bol zákaz písania. A román Beda porazeným mal byť mojou poslednou knihou. Nebol. Potom ešte vyšlo plno. A prišli aj iné veci ... Ospravedlnenie, síce len od podaktorých "bratov starších" za to, čo sa mi vtedy stalo.
Žijem. Píšem.
No na svoje spálené knihy nikdy nezabudnem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára