pondelok 25. januára 2016

Literárne kluby Slovenska: ZVOLÍK

Jedným z hostí zvolenského literárneho klubu,
 ktorý vedie Ondrej Kalamár, bol aj spisovateľ Daniel Hevier.
Ľudia mávajú rôzne potreby a koníčky, ale akosi prirodzene je v nás zakorenená potreba, aby sa tí s rovnakými koníčkami stretávali. Nie je tomu ináč ani pri tých, ktorých potrebou, záľubou, či koníčkom je písanie. A práve u tých, čo píšu poéziu, je táto potreba výrazne podmienená počiatočnou trémou a ostychom ísť, takpovediac, s kožou na trh a prezentovať svoje verše pred cudzími ľuďmi. Veď tvorba poézie je vlastne akýmsi vyzliekaním duše - a prezentovať vlastnú nahú dušu je oveľa ťažšie, ako prezentovať telesnú nahotu, tam sme pri necitlivom zásahu oveľa zraniteľnejší. Na to by mali slúžiť literárne kluby – ako platforma pre mladých, začínajúcich autorov, kde sa môžu prezentovať a kde im je poskytnutá citlivá, konštruktívna kritika.


Činnosť súčasného zvolenského literárneho klubu sa dá rozdeliť do dvoch etáp. Prvú - 1.9.1989-31.7.1990, začal Peter Hotra – vtedy pracovník Okresného osvetového strediska vo Zvolene, po ňom Katarína Hrčková, Dagmar Kubincová-Bellová, neskôr klub prešiel pod KaSS Zvolen a pod Mesto Zvolen –referát kultúry. V tejto etape úzko spolupracoval s režisérom a dramaturgom Andrejom Turčanom, ktorý sa zhostil úlohy moderátora, i prvotného arbitra. O tomto období natočila režisérka Tina Diosi, sama bývalá členka, dokumentárny film pre STV - Mesto lietajúcich slov .

V roku 1992 bola z popudu Kataríny Hrčkovej v spolupráci s Národným osvetovým centrom spustená celoslovenská literárna súťaž Literárny Zvolen 1992, kde bol členom poroty za poéziu aj Jozef Urban. Táto literárna súťaž funguje dodnes. Po svojom presídlení do Zvolena, v roku 2004 do diania v klube výrazne zasiahol aj Jozef Urban, okolo ktorého vznikla akási akademická platforma, čiže skupina asi ôsmych poetov zo Zvolenskej technickej univerzity. Vedenie klubu postupne prevzali Ján Zaťko, Oľga Garajová a Ľubo Porubský. Postupne a nenápadne však prestával plniť svoju funkciu, až v roku 2001 fungovať prestal – hlavne kvôli nedostatočným a “neprívetivým” priestorom v rámci kultúrneho oddelenia Mestského úradu Zvolen, do ktorých bol ku koncu umiestnený.

K znovuoživeniu zvolenského literárneho klubu – tentoraz už pod názvom ZVOLIK, došlo vo februári 2007 na popud Ondreja Kalamára (autora článku), ktorý sa zaviazal byť aj garantom a arbitrom, v spolupráci s Podpolianskym osvetovým strediskom, v zastúpení Mgr. Heleny Janákovej.mOdvtedy funguje dodnes.
Zvolenský literárny klub sa podieľal na formovaní mnohých laureátov rôznych literárnych súťaží – napríklad Martina Matúšková (Tina Diosi), Ivana Hlaváčová (Urbanová), Zuzana Golianová, Ivan Šepetka, Vladimír Pavlík a mnohých iných. Zo súčasných známejších autorov aktívne činných v klube môžem spomenúť napríklad Eriku Jarkovskú.

Pod jeho hlavičkou vzniklo množstvo úspešných literárnych podujatí – dramatizovaných literárnych pásiem pre verejnosť, v jeho prvej etape okrem spoločných vystúpení napríklad Pod pavúčou sieťou – autorský večer Martiny Matúškovej, Ondreja Kalamára a ich hostí, autorské večery Vladimíra Pavlíka, Slavomíra Kunza, Katarína Hrčkovej, po roku 2007 v spolupráci s režisérom Dušanom Krnáčom v roku 2008 – Veža Baby-lona, v roku 2010 pásmo Entre la musique, s hlavnými protagonistami Marcelom Kmeťom a Jakubom Námešným a literárne pásmo – Výkriky zo Zvoliku, s ktorým sa klub predstavil v Letnej čitárni U červeného raka v Bratislave.

Zvolenský literárny klub sa od začiatku formoval ako klub začínajúcich autorov a aj keď mnohí v ňom, takpovediac, vyrástli, stále je jeho hlavným poslaním poskytovať priestor a poradenstvo práve im. Aj keď členstvo v klube nie je nijako limitované, ani vyhradené a občas bola veková hranica účastníkov stretnutí aj za hranicou dôchodkového veku, hlavnou jeho úlohou i poslaním zostáva priestor pre  prezentáciu a poradenstvo pre mladých, začínajúcich autorov, ktorých aj aktívne vyhľadávame cez oblastnú súťaž pre žiakov základných škôl Podpolianskeho osvetového strediska – Detský literárny Zvolen.

A budúcnosť? Nuž, isté je len jedno – budúcnosť bude. A kým sa nájdu mladí ľudia, ktorí budú mať chuť a odvahu literárne sa prejaviť a dokonca sa aj prezentovať  svojou tvorbou, bude to dostatočný dôvod na existenciu literárnych klubov. Veď máločo chutí tak sladko a zároveň pikantne, ako vlastné písmenká.

Ondrej Kalamár


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára