 |
| Zaklínač Andzreja Szapkovskeho získal popularitu aj ako počítačová hra |
O tom, že Poliaci majú obdivuhodný vzťah k svojej histórii, som sa presvedčila už ako trinásťročné dievča. Vtedy som totiž prvý krát vzala do rúk knihu Henrika Sienkewicza. Aj keď sa zdalo, že stovky strán jeho Potopy budú nad moje čitateľské sily, ľahké plynutie niekoľkovrstvového deja moju chuť čítať jeho príbehy iba zosilnilo. Bol prvým spisovateľom, ktorého dielo som si prečítala kompletné a dala si tú námahu zohnať každú jeho knihu a to dokonca v časoch, keď som smrdela grošom a nemala som na nájomné.
Napokon, knihy vždy zvíťazili nad racionalitou ekonomických sčítaní – aspoň u mňa.
A vždy som sa spoľahla, že „nejako bude“. „Nejako“ bolo aj v prípade ďalších poľských spisovateľov. Očarená Sienkewiczovým majstrovstvom, ako vtiahnuť čitateľa do čias dávno minulých, som siahla po knihách ďalších Poliakov.
Všetky mali čosi spoločné.
Históriu.
Boleslaw Prus, Žofia Kossaková, Štefan Žeromsky, Gabriela Zápolská – všetci s nadšením a s láskou načierali do dôb, ktoré im boli blízke.
Objavovanie poľskej literatúry sa rozširovalo o ďalších autorov, ktorí už nepísali iba históriu, ale aj ďalšie žánre. Čo mi na nich bolo blízke – a zostalo až podnes, že nepodľahli módnej vlne komerčne úspešných ženských románov. Ponúkli čitateľom ďalšie fenomény – sci-fi a fantastiku.
A čo je najobdivuhodnejšie, zostali pritom svoji, slovanskí, poľskí.
Vďaka tomu som natrafila na ďalší fenomén poľskej literatúry – slovanskú fantastiku, napísanú majstrovským perom ďalšieho poľského velikána – Andrzeja Sapkowského.
Očaril ma, tak ako v puberte Sienkewicz. Zhltla som jeho Zaklínača, aj Husitskú trilógiu. Pri čítaní sa mi otvorilo množstvo otázok. Jedna z nich bola, že slovanská duša má mnoho vyjadrení a mnoho podôb, je schopná vidieť veci mimo matérie.
Nevdojak prišlo porovnanie so Slovenskom a jeho literárnym vstupom na scénu histórie, fantastiky a sci-fy.
Na rozdiel od Poľska u nás zvíťazil fenomén ženského románu, ktorý úspešne valcuje pulty kníhkupectiev. Presvedčili ma o tom vianočné nákupy kníh. Vydavatelia si uvedomili, po čom pištia duše slovenských žien a ponúkli im pestrý vejár rôznych príbehov zo súčasnosti z pera rôznych autoriek, známych, menej známych, úspešných, aj menej úspešných. Čo sa týka histórie, objavilo sa zopár titulov, ale boli to viac menej ženské romány, prezlečené do dobových šiat.
A čo sa týka fantastiky, takmer nič.
Rozmýšľam, čím to je, že dva susediace, bratské národy, ktoré majú spoločnú slovanskú krv, majú tak rozličný čitateľský vkus. Či je to zameraním vydavateľstiev, či tým, že nás trh je príliš malý a udržať sa na ňom dá iba komerciou. Či je to nekoordinovaným vydavateľským boomom, keď môže každý všetko písať a všetko si aj vydať – ak má na to peniaze. Či je to totálnym diktátom peňazí, alebo tým, že tento druh literatúry – ženský román ako ľahší žáner – predtým na trhu chýbal. Pretože priznajme si, ak nás dlhodobo napchávajú bravčovinou, dostaneme chuť na zeleninovú fašírku. A v preakademizovanom husákovskom Slovensku vychádzali pred nežnou revolúciou diela, ktorým málokto rozumel, zato sa tlačili vo veľkom.
Aj komercionalizmus však časom prestane chutiť a človeku sa žiada hutnejšej duchovne potravy. Preto čítam Sapkowskeho.
Ako kedysi Vinetoua.
Dokola.
Zaklínača, aj Husitskú trilógiu.
Keď dočítam posledný diel, znovu si otváram prvý. A objavujem posolstvá medzi riadkami. Mám dojem, že ich Andrzej písal priamo pre mňa. Cítim úzkosť, keď mi pred oči vybehne veta, že posledná bohyňa v strachu utiekla zo Zeme, pretože Zem je nasiaknutá krvou a páchne... Rozmýšľam o tom, čo je v ľudskej substancii jemné a čo husté. Či dokáže astrálne telo formovať dušu. A pritom znovu a znovu hlcem príbehy, zasadené do prostredia, ktoré poznám: Prahy, Sliezska, Moravy...
Na rozdiel od prozápadných spisovateľov mám pocit, že Andrzej je skutočný, naozajstný Wiedžmin, teda ten, kto vidí a vie. Páči sa mi aj drsnosť jeho jazyka.
Poľsko má svoj literárny fenomén. Históriu a fantastiku. Svojho Wiedžmina.
A ja si s naliehavosťou uvedomujem, že ho Slovensko potrebuje tiež. Svojho. Vlastného.
Zuzana Kuglerová
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára